štvrtok 9. augusta 2007

A sketchy dive where the beer’s cheaper than water

… or Birds of a feather flock together

I’m revisiting a reflection from 2007 in the year 2025, trying to preserve the original idea.

Imagine a dive bar. The smoke is so thick you could cut it, the fan buzzes (sometimes), there's a bar with a row of guys wanting beer (mostly), regulars sitting at “their” table with their own glasses, shouting – “put it on my tab.” There’s a familiar, almost family-like atmosphere, and strangers are usually greeted with at least a dirty look. The people who sit there are drawn to this kind of place. Would they go there even if they had the choice of other “price levels”? I assume they would – because they feel good there.

On the other hand, there are bars at different price levels. And different price levels mean different prices, different environments, and different atmospheres – which attract different guests. The saying goes: “Birds of a feather flock together.” Or in other words, everyone stays in their own bubble.

In my experience, this effect is clearly visible in the corporate world too – and not just there. Small companies with low (or no) budgets can’t attract someone dreaming of a career as a director in a big corporation. Not even as a graduate. Conversely, a big company won’t attract someone craving freedom in decision-making, since it operates under strict formal (and often bureaucratic) rules.

There are more criteria by which we can define the character of a company (and adjust it for the market), and in doing so, focus on attracting the “right birds” we want around us. It always depends on the manager who makes the decision – and so the “birds flock around them.”
The problem arises when they can’t find the right bird with the needed skills and are forced to hire from a different flock. And if there are too many of these “birds,” dissatisfaction may spread – either among the group or the leader. In the extreme case, the entire company culture may visibly change, and the “original birds have to find another flock.”

How can we define what makes a pub a pub, a company a company, or a bubble a bubble? How can we describe people who naturally attract each other, who are on the same wavelength, who understand each other often without words? How can we capture that and put it into practice – to draw in the “like-minded birds” into our business? Can you imagine the energy, the drive, the focus? And the joy – not just from work, not just from reaching goals, but from life itself, from overcoming obstacles, from gaining friends.

So that one day, a person can look back and say: “That was amazing. I’d do it all over again.”

 

BTW: Just like communication bubbles form in the real world, even more so do they form in the virtual one. But that’s (maybe) a topic for another article.


The article is originally written in the Slovak language, published in 2007, updated and translated using chatGPT in 2025. The pictures are generated by chatGPT. 


  

IV. cenová, aneb vrána k vráně sedá


(Upravuji zamyšlení z roku 2007 v roce 2025, s pokusem zachovat původní myšlenku.)

Představte si klasickou hospodu. Kouř se tam dá krájet, ventilátor hučí (když funguje), je tam výčep s řadou chlapů toužících po pivu (většinou), štamgasti sedící u „svého“ stolu s vlastními sklenicemi, křičící – „napiš to na mě“. Vládne tam familiární atmosféra a cizinci se dočkají minimálně nepříjemného pohledu. Sedí tam lidé, které taková hospoda přitahuje. Šli by tam, i kdyby měli možnost vybrat si z jiných „cenových kategorií“? Předpokládám, že ano, protože se tam cítí dobře.

Na druhé straně existují i bary jiných cenových skupin. A jiné cenové skupiny znamenají jiné ceny, jiné prostředí, jinou atmosféru – a ta přitahuje jiné hosty. Funguje tu přísloví „Vrána k vráně sedá, rovný rovného si hledá“. Nebo jinak řečeno – každý do své bubliny.

Zkušenost mi říká, že i v bublině korporací tento efekt funguje víc než viditelně – a nejen v korporacích. Malé firmy s nízkým (nebo žádným) rozpočtem nemohou přitáhnout člověka toužícího po kariéře ředitele ve velké společnosti. Ani jako absolventa. Naopak, velká firma nepřitáhne člověka toužícího po svobodě v rozhodování – protože má přísná formální (někdy až byrokratická) pravidla.

Existuje víc kritérií, podle kterých je možné vypracovat charakteristiku firem (a třeba ji i upravit směrem k trhu) a tak se soustředit na ty „pravé vrány“, které chceme k sobě přitáhnout. Vždy to závisí na manažerovi, který rozhoduje, koho přitáhne – a tak ty „vrány sedají kolem něj.“
Problém nastává, když nenajde tu pravou vránu s potřebnými znalostmi – a je nucen přijmout „vránu“ z jiné skupiny. A když je takových „vran“ víc, může se začít šířit nespokojenost – buď ve skupině, nebo u vedoucího. V krajním případě se viditelně změní i celá kultura firmy – a „původní vrány si musí najít jiný hejno“.

Jak lze definovat to, co dělá hospodu hospodou, firmu firmou, bublinu bublinou? Jak lze popsat lidi, kteří se navzájem přitahují, vysílají na stejné vlně, rozumí si často beze slov? Jak to uchopit a převést do praxe – a tím přitáhnout ty „stejné vrány“ do své firmy? Umíte si představit to nasazení, to zaměření? A radost nejen z práce, nejen z dosaženého cíle, ale i ze života, z překonávání překážek, ze získávání přátel? 

Aby pak člověk na konci života mohl říct: „Bylo to super, dal bych si to znovu.“


P.S. Stejně jako vznikají komunikační bubliny v reálném světě, vznikají ještě víc v tom virtuálním. Ale to už by bylo (a možná bude) na jiný článek.

(Translation and picture generated by ChatGPT, based on the story originally written in the Slovak language)

 


IV. cenová, alebo vrana k vrane sadá

(Upravujem zamyslenie z roku 2007 v roku 2025, s pokusom o zachovanie myšlienky.)

Predstavte si klasickú krčmu. Dym sa tu dá krájať, hučí ventilátor (niekedy), je tam výčapný pult s radom pivo chcejúcich chlapov (väčšinou), štamgasti sediaci u „svojho“ stolu s vlastnými pohármi, kričiaci – „napíš to na mňa“. Vládne tu familiárna atmosféra a cudzinci sa dočkajú minimálne zlého pohľadu. Sedia tu ľudia, ktorých priťahuje takýto hostinec. Išli by do takej krčmy aj keby mali možnosť výberu z iných „cenových“? Predpokladám, že áno, pretože sa tam cítia dobre.

Na druhej strane existujú aj bary iných cenových skupín. A iné cenové skupiny majú iné ceny, iné prostredie, vytvárajú inú atmosféru a tá priťahuje iných hostí. Funguje tu príslovie „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“. Alebo, každý do svojej bubliny.

Skúsenosť mi vraví, aj v bubline korporácií, tento efekt funguje viac než viditeľne a nielen v korporáciách. Malé firmy s nízkym (alebo žiadnym) rozpočtom nemôžu pritiahnuť človeka túžiaceho po kariére riaditeľa vo veľkej spoločnosti. Ani ako absolventa. Naopak veľká firma nepritiahne človeka túžiaceho po voľnosti v rozhodovaní, nakoľko má striktné formálne (niekedy byrokratické) pravidlá.

Existuje viac kritérií, podľa ktorých je možné vypracovať charakteristiku spoločností (možno ju aj upraviť smerom k trhu) a tak sa sústrediť na tie „pravé vrany“, ktoré chceme ku nám pritiahnuť. Vždy to závisí na manažérovi, ktorý o tom rozhoduje, koho pritiahne, a tak tie „vrany sadajú okolo neho.”  Problém nastáva, keď nenájde tú pravú vranu s potrebnými znalosťami a tak je nútený prijať „vranu“ z inej skupiny. A keď je tých ”vrán” viac, tak sa môže začať šíriť nespokojnosť v skupine, alebo nespokojnosť vedúceho. V krajnom prípade, sa viditeľne zmení aj celá kultúra firmy a „pôvodne vrany si musia nájsť iný kŕdeľ“.

Ako je možné definovať to, čo robí krčmu krčmou, firmu firmou, bublinu bublinou? Ako je možné definovať ľudí, ktorý sa vzájomne priťahujú, vysielajú na tej istej vlne, rozumejú si často bez slov? Ako to definovať a potom zaviesť do praxe a teda pritiahnuť tie „rovnaké vrany“ k sebe do firmy? Viete si predstaviť potom to nasadenie, to zacielenie. A radosť nielen z práce, nielen z dorazenia do cieľa, ale aj zo života, z prekonávania prekážok, získavania priateľov.

Aby potom človek na konci života povedal: bolo to super, dal by som si to ešte raz.“

 

P.S. Rovnako ako vznikajú komunikačné bubliny v reálnom svete, tak ešte viac v tom virtuálnom. Ale to by bolo (a možno) na iný článok.


1 komentár:

Anonymný povedal(a)...

Úplne súhlasím s článkom. Na prvý pohľad článok pre managerov. Ale manager je tiež človek. A pokiaľ nie je "chorý", nedokáže dlho žiť dvojaký život - jeden v práci, jeden doma. Skor či neskor sa bude správať rovnako - ako doma, tak aj vo firme. A budú k nemu sadať ďalšie vrany ... ako v súkromí,tak aj vo firme. A pokiaľ nemá vrana možnosť nájsť si ďalšiu vranu, síce žije ďalej aj medzi iným "vtáctvom" ale je nespokojná a niečo jej chýba a v takomto stave sa nedá dlho vydržať - toť moj názor.