pondelok, 10. septembra 2007

Za trnkovým keřem (Ako s pravdou von)

Kto by nepoznal film "Za trnkovým keřem": „Poslední část volné trilogie ze šumavských lesů, uzavírající příhody hajného Straky a jeho vnuka Vény, hrdinů předchozích dvou dílů nazvaných Pod Jezevčí skálou a Na pytlácké stezce. I tentokrát přijíždí Véna k dědovi do krásných šumavských vrchů, aby tu prožil další nezapomenutelné prázdniny. Jeho naivně okouzlený pohled na přírodu už díky věku a dědovi, který jej učí porozumět životu a zákonům přírody, vystřídal chápavější pohled, kdy chlapec pochopil, že přírodu je třeba chránit a taky se o to svým dětským způsobem pokouší, což je příčinou řady komických situací, které však hajnému Strakovi na starostech spíš přidají, než naopak.“

Pri poslednom diele trilógie, ktorú nedávno dávali v televízii som sa konečne dozvedel (aspoň myslím) prečo sa film volá „Za trnkovým keřem". Na konci filmu bolo povedané, že keď si chceli otec (hajný Straka) so synom (Ing. Straka) povedať pravdu, šli „za trnkový keř“ a boli k sebe úprimní. Už si ten dialóg presne nepamätám, (ale požičiam si DVD a potom to odcitujem presne, alebo to dopíše za mňa nejaký komentár), ale pamätám si pocit, ktorý vo mne ten dialóg vyvolal.
Prvá reakcia: „.. to museli ísť vždy za trnkový keř?“
Následná myšlienka: „ ... to si potom väčšinou klamali, lebo nie vždy mali čas ísť za trnkový keř. Na to si museli nájsť čas.“ Aspoň vidíte, aký som.:-)

A po dvoch mesiacoch to rozumiem : „ Úprimnosť býva niekedy trpká. Pokiaľ si pamätám zážitok z detstva u starých rodičov sú aj trnky trpké. A pichajú.“

Trpké sú, keď sú nezrelé. Ale keď dozrejú, sú sladké. Sladké ako slivky. Môže to byť tak aj s úprimnosťou? Musí dozrieť, aby sa dal prijať? Môže to byť tak aj s pravdou? Čo je to vôbec pravda?

Pravda je zhoda medzi poznaním a vecou (Aristoteles). „Pravdivé je říci o něčem, co je, že to je, a o něčem, co není, že to není.“ Aristotelés „Pravda je shoda skutečnosti s poznáním. (Veritas est adaequatio rei et intellectus.)“ Tomáš Akvinský (Zdroj http://cs.wikipedia.org/wiki/Pravda). Pravda sa skrýva pod povrchom javov a treba ju intelektuálne odkrývať. (Zdroj wiki - tamtiež)Celkom s tým súhlasím. Ale už v tomto momente sa píše, že pravda závisí od poznania. Takže je subjektívna. (Toľko k pravde v tomto článku. Pravde ako takej, ak vôbec, venujem niektorý

Pointa článku (pre komentátorov:-)) je ako povedať subjektívnu pravdu keď nemáme po ruke trnkový ker. Ako ju povedať, keď je trpká. Je vtedy ešte nedozretá. Nechať ju dozrieť, alebo použiť „za trpka“? A čo ak vyhnije skorej než dozreje?

Keď ideme s pravdou von, už posudzujeme, hodnotíme, teda kritizujeme. Posudzujeme zhodu medzi poznaním a vecou.

Posudzovanie, hodnotenie, úprimnosť, kritika – aká to nevďačná úloha manažéra, lídra. Je to vôbec nutné? A ako na to ako s pravdou von. Ako kritizovať, aby mi poďakovali? (Veľmi sa teším na jesenné školenie od Peoplecommu, kde sa isto dozviem „Ako kritizovať, aby mi poďakovali“)

Ale zatiaľ hodnotím, posudzujem, kritizujem. Keďže som oddaný pravde (podľa svojho poznania), snažím sa konať v zhode s mojím poznaním a snažím sa, aby aj kolegovia okolo konali v zhode s mojím poznaním (samozrejme v relevantných témach – ako napr. smerovanie spoločnosti, vzťah k zákazníkom, teamový duch, atď.) Proste v najlepšom presvedčení pôsobím (manipulujem?) na kolegov a to či už formálne pri spoločnom hodnotení, hodnotiacich rozhovoroch, alebo neformálne v kancelárii, na chodbe, pri obede. Úprimne a spravodlivo (niekedy trpko). Mám na to právo? Alebo naopak, je to moja povinnosť? Alebo inak, je to moja potreba?

Ale nemusím chodiť ani ku kolegom, veď mám doma malé deti. A robím to isté. Mám? Ak áno ako to mám robiť tak, aby som im nechal priestor na svoj názor, aby som nimi nemanipuloval, ale aby som im jasne a zrozumiteľne vyjadril svoj postoj a umožnil im vlastnú slobodu? Aby som sa nedržal svojho absolútneho názoru, ale aby som neupadol do bezbrehého relativizmu?

V práci (naspäť od detí:-)) som si zobral príklad zo školenia (už im nemôžem robiť takú reklamu, lebo spyšnejú) a snažím sa nastaviť procesy. Procesy namiesto ľubovôle vedúceho a snažím sa posudzovať veci (pravdu) voči nastaveným, odsúhlaseným a všeobecne prijatým procesom (niekedy úlohám), ktorým podlieham aj ja (takže aj kolegovia môžu posudzovať moju zhodu so skutočnosťou) a potom hodnotím na základe takejto (odsúhlasenej) zhody.

Určiť cieľ a procesmi vytýčiť teritórium, aby každý vedel čo a ako. Aby každý mal najskôr poznanie, pravidlá a až potom posudzovanie, hodnotenie.

Snažím sa. Niekedy sa potknem, ale znovu vstanem, ospravedlním sa za chybu a idem ďalej. Pokračujem v tej istej snahe.

Ale ako s pravdou von – umenie kritizovať, umenie trnkového kríku. Ako?

Keď sa snažím hovoriť pravdu kolegom, najme pre nich nepríjemnú, tak sa snažím obuť mokasíny objektu mojej úprimnosti. „Tak a tak by som to pravdepodobne riešil ja na tvojom mieste.“ Alebo: „Tak som to riešil ja, keď som bol na tvojom mieste. Myslíš, že je to správne podľa teba. A je to pre teba prijateľné, si schopný tak na budúce konať?“, atď.

Podľa môjho názoru, manažér musí podstupovať opakovane trnkový ker a naučiť sa umeniu trnkového kríku. (Musí by mi jeden kamarát hneď preškrtol, ale chcem podčiarknuť naliehavosť umenia trnkového kríku.) Mojej predstave ideálneho manažéra záleží na osobnom raste (bez manipulácie) svojich kolegov. A preto je dôležité umenie trnkového kríka.

Trnky dozrejú a sú sladké, ale tŕne im neodpadnú.

P.S. Kto by tu chcel proti protestovať proti chuti trniek, pokojne môže, ale tejto alegórie sa nevzdám vzdať:-). Ináč sa teším na komentáre, názory a pomoc v mojom raste. Skúste si na mne umenie trnkového kríku – poďakujem.

1 komentár:

čitateľ povedal(a)...

Niektoré vety musím čítať niekoľkokrát, kým pochopím ich v podstate jednoduchý význam.
K pravde: stále mi to smeruje k jednej "veci" - k svedomiu. A tu sa dostávame k tomu, čo je už v článkoch niekde spomenuté - pracovať na sebe, na svojom vnútri. A to je to najťažšie a často víťazí pohodlnosť.