nedeľa, 4. novembra 2007

Na golfe s Bohom

Jedného nedeľného dopoludnia po skončení omše si zašli Boh a svätý Peter zahrať golf. Boh začínal. Mocne sa rozpriahol a odpálil loptičku priamo do priestoru mimo hracie pole.
Tesne pred tým, ako dopadla loptička na zem, vyrazil z najbližšieho krovia zajac, chytil ju do pysku a rozbehol sa s ňou smerom k jamke. Ale zrazu sa k zemi zniesol orol, uchytil zajaca do pazúrov a letel s ním smerom ponad trávu preč. Ale orla zbadal pytliak, zamieril a strelil. Orol zajaca pustil a ten spadol tak šikovne, že sa loptička z jeho pysku zgúľala priamo do jamky. Svätý Peter sa na Boha nahnevane pozrel a povedal: No čo to malo byť, toto? Chceš hrať golf, alebo sa chceš predvádzať?
(Anthony de Mello: Modlitba žáby)

Sloboda znamená mať voľný priestor s možnosťou voľby, kde môže človek rozhodovať sám o sebe a sám za seba. Keďže je tu u nás, na zemi viac ako jeden človek a navyše, má tento každý človek záujem zaberať čo najväčší priestor, musí sa tento priestor rozdeliť. A na to rozdelenie musia byť nejaké pravidlá, ktoré umožňujú spolužitie. Sloboda predpokladá pravidlá. Pravidlá umožňujúce spolužitie bývajú rôzne. A rôzne umožňujú aj slobodu, osobnú slobodu. Veľmi pekný príklad je (zase) na wikipedii - http://cs.wikipedia.org/wiki/Svoboda.

Hra ako model slobody: Súťaživá hra je modelom života z konfliktami, model vydelený z reality do ihriska, kurtu, alebo šachovnice, kde človek nemusí mať strach z dôsledkov, práve preto, že hra má spravodlivé pravidlá, prípadne i rozhodcu. V takejto hre sa stretávajú dve slobody, ktoré chcú vyhrať. Na takomto modely slobody je možné vidieť niekoľko atribútov slobody:
- Protihráč neobmedzuje moju slobodu, ale naopak mi k nej dáva príležitosť. Moja sloboda končí tam, kde začína jeho sloboda a naopak.
- Sloboda medzi ľuďmi nutne vyžaduje pravidlá, na ktoré sa dá spoľahnúť. Tieto pravidlá musia dodržiavať čestne obaja protihráči (teamy). A tieto pravidlá musia byť spravodlivé, aby si obaja dobre zahrali.
- Dobré pravidlá slobodu hráčov neobmedzujú, ale vymedzujú. A iba takéto pravidlá slobodu umožňujú.

Niečo podobné pozná každý. Tam kde neplatia pravidlá, iba šialenec sa odváži vyjsť na diaľnicu, aby nestretol niekoho v protismere. Nie náhodou patrili najmä kolektívne hry k výchove a skúsenosti z nich sa premietajú aj do bežného života spoločnosti.

Pravidlá patria k slobode medzi ľuďmi. Sú v nás, sú v spoločnosti, sú (aj keď nepísané) v každom medziľudskom vzťahu. V manželstve, v záujmových skupinách, v organizáciách, na pracoviskách.

Výchova detí, školenie, teamová práca a iné, všetko má pravidlá. Veľmi sa mi páčia pravidlá Roberta Fulghuma v jeho knižke „Všetko, čo skutočne potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke:

O všetko sa rozdeľ.
Hraj fér.
Nikoho nebi.
Vracaj veci tam, kde si ich našiel.
Upratuj po sebe.
Neber nič, čo ti nepatrí.
Keď niekomu ublížiš, povedz, prepáč.

Pred jedlom si umy ruky.
Splachuj.
Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre.

Ži vyrovnane – trochu sa uč a trochu premýšľaj a každý deň trochu maľuj a kresli a spievaj a tancuj a hraj sa a pracuj.

Každý deň popoludní si zdriemni a keď vyrazíš do sveta, dávaj pozor na autá, chyť niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade.

Oslobodzujúca individualita

Zúfalý pacient sa sťažuje psychiatrovi: „Nech idem kdekoľvek, musím sa vziať so sebou – a tím všetko pokazím.“

Bol som vychovávaný v kolektivizme. Potlačujúc svoje „ja“ v prospech masy nevedomých ľudí. Podriaďoval som svoje osobné záujmy v prospech davu ovládaných, ani neviem kým. A potom nastala sloboda a uvedomenie si seba samého.

Možno to bolo dobou, možno to bolo dospievaním, ale začal som sa vnímať zvnútra.

Odstrihol som sa z Matrixu davu, z kolektívu a ostal som sám. Sám so sebou a slobodný. Mohol som robiť to čo som chcel. Vnímal som, že záleží len na mne, čo dokážem, aký budem, kam pôjdem. Wow, otvoril sa mi vesmír mojej individuality. Bol som oslobodený.

Ale na druhej strane.... Začal som si rovnako uvedomovať svoje schopnosti – neschopnosti, vlastnosti, danosti, možnosti, obmedzenosti. Na jednej strane krídla slobody v individualite a na druhej strane ťarcha vlastného ja. Presne takého toho reálneho môjho ja.Ako byť slobodný a sám, keď sa musím vláčiť s tým čo mám? Čo som dostal. S tým, aký som. Veď ja by som chcel byť iný, lepší, krajší, múdrejší, šikovnejší, zručnejší. A mať nekonečne času. Ja, ja, ja ...

A tak premýšľaním o tom, kým by som mohol byť, keby som dostal toho viac (všetko), strácam to, kým som, čo mám. Ako z toho von?

Kde som prečítal:
Jediná správna cesta je v odpustení sebe samému, a potom i odpustení druhým.
"Vlastnosti, ktoré nenávidíš u druhých ľudí, sú tvoje vlastnosti,
ktorých sa podvedome snažíš nenávisťou, a bez úspechu, zbaviť.
Vlastnosti, ktoré dokážeš tolerovať u druhých ľudí,
sú vlastnosti, ktorých si sa definitívne zbavil."

Začať od seba a u seba. Prijať sám seba. Lebo predsa, to od čoho utekáme aj to po čom túžime, nosíme v sebe.

streda, 31. októbra 2007

Já, já, já, jenom já ...

Na jednom školení som sa dozvedel, že človek má dva motívy konania, t.j. príčiny konania: aby sa vyhol nepríjemnému pocitu, resp. preto aby mal príjemný pocit, z čoho pre mňa vyplýva, že túži po neustálom príjemnom pocite. A táto skutočnosť (motív konania) bola nazvaná sebectvom, z čoho mi vyplýva, že sebec je každý, len nie každý o tom vie.
Z určitého pohľadu to vyzerá zaujímavo, ale vnútorne ma to zožiera a tak neustále myslím na to, ako si vysvetliť, že sebec nie som, prinajmenšom sa uspokojiť, že nie každý je sebec.

Zaujímavé čítanie je opäť na wikipedii - http://cs.wikipedia.org/wiki/Ego, resp. http://cs.wikipedia.org/wiki/Egoismus.

Keď pominiem filozofické a psychologické teórie, skúsim sa nad tým zamyslieť ako neodborník – laik.

Ako je viditeľné z popisu na wikipedii, ľudia mali a majú na sebectvo a egoizmus rôzne názory. Problém vidím v definovaní a vnímaní pojmu. Čo je sebectvo? Je to vlastnosť človeka? Je to vzťah? Je to mechanizmus a je v génoch človeka?

Osobne vnímam sebectvo, ako vlastnosť človeka, ktorá sa prejavuje vo vzťahu k jeho okoliu. Túto vlastnosť môže človek svojou voľou ovplyvňovať, rozvíjať.

Keď pripustím, že človek koná preto, aby si udržal (alebo zveľadil) dobrý pocit, tak to nemôžem nazvať sebectvom, nakoľko sa nejedná o vlastnosť prejavovanú smerom k okoliu. Skôr ma to tu núti zamýšľať sa nad tým, kedy má človek dobrý pocit a prečo ho vníma ako dobrý. A vedie ma to k abstraktným pojmom ako svedomie, spravodlivosť, vina, láska, radosť, šťastie, ... .

Dobrý a zlý pocit. Vnútorný hlas, vnútorné emócie. Dobro a zlo.

Človek napríklad ide po pláži a vidí iného človeka sa topiť. A začne sa rozhodovať. Na akciu – človek v núdzi, chystá reakciu – rozhodnutie. Okolnosť ho núti reagovať, pretože berie jeho dobrý pocit, resp. mu ho ponúka zveľadiť. Cíti, že by mal pomôcť, aby mal dobrý pocit, alebo aby ho nestratil. Myslím, že väčšina (prieskum som nerobil) ľudí začne strácať dobrý pocit, keď vidí človeka v núdzi a táto skutočnosť na nich pôsobí tak, aby sa rozhodovali kladne = pomôcť. Oproti tomu sa postaví pud. Pud sebazáchovy – nechcem sa utopiť. Pudy sú nižšie postavené na pomyselnej pyramíde uspokojovania ľudských potrieb a teda pôsobia na človeka naliehavejšie ako pocity. A predsa, nájdu sa ľudia, ktorý potlačia pud a konajú s pocitom, v zhode so svedomím.

Myslím, že väčšina ľudí vie, ako by si v danej chvíli udržala dobrý pocit (svedomie), ale nie všetci dokážu konať v zhode s pocitom (svedomím). Môžeme povedať, že ten ktorý pomôže koná nesebecky? Z istého hľadiska iste áno. Môžeme, ale povedať, že ten ktorý nepomôže koná sebecky? Tu si myslím, že je to irelevantné posudzovať – nedokážeme na základe nečinu pomoci zhodnotiť sebeckosť. Myslím, že uspokojovanie dobrého pocitu je irelevantné z hľadiska pojmu sebeckosť.

Egoizmus vnímam ako dávanie prednosti sebe samému vo vzťahu k okoliu, za každú cenu a vždy, a to i na úkor okolia. Vnímam egoizmus ako niečo, čo spôsobuje negatívny - zlý pocit. Som na to naprogramovaný. Je to dané výchovou? Alebo som už prišiel takto predprogramovaný?

Sebectvo vnímam ako keď všetky dobropocitové, pozitívne, alebo neutrálne zdroje (čas, vľúdnosť, radu, humor, dobrú náladu, schopnosti jedlo pitie, peniaze, oblečenie, atď.) venujem len sebe a mám z toho dobrý pocit. Naopak altruizmus vnímam, keď má človek dobrý pocit z rozdávania týchto zdrojov, z rozdávania seba samého druhému, za účelom jeho dobrého pocitu, jeho dobra.

Nemôžem nazývať motivačné činitele konania človeka egoizmom alebo altruizmom. J eto ako nazývať dýchanie umením. Motivačné činitele (dobrý, zlý pocit) sú len prostriedkom ku konaniu dobra, napr. k altruizmu, alebo zla, napr. Egoizmu. Podobne oko dýchanie je prostriedkom v vytváraniu krásy – umeniu (dychové nástroje), alebo k pôsobeniu zla – osočovanie, nadávanie.

Aká je moja pravá tvár? Moje pravé ja?

pondelok, 10. septembra 2007

Za trnkovým keřem (Ako s pravdou von)

Kto by nepoznal film "Za trnkovým keřem": „Poslední část volné trilogie ze šumavských lesů, uzavírající příhody hajného Straky a jeho vnuka Vény, hrdinů předchozích dvou dílů nazvaných Pod Jezevčí skálou a Na pytlácké stezce. I tentokrát přijíždí Véna k dědovi do krásných šumavských vrchů, aby tu prožil další nezapomenutelné prázdniny. Jeho naivně okouzlený pohled na přírodu už díky věku a dědovi, který jej učí porozumět životu a zákonům přírody, vystřídal chápavější pohled, kdy chlapec pochopil, že přírodu je třeba chránit a taky se o to svým dětským způsobem pokouší, což je příčinou řady komických situací, které však hajnému Strakovi na starostech spíš přidají, než naopak.“

Pri poslednom diele trilógie, ktorú nedávno dávali v televízii som sa konečne dozvedel (aspoň myslím) prečo sa film volá „Za trnkovým keřem". Na konci filmu bolo povedané, že keď si chceli otec (hajný Straka) so synom (Ing. Straka) povedať pravdu, šli „za trnkový keř“ a boli k sebe úprimní. Už si ten dialóg presne nepamätám, (ale požičiam si DVD a potom to odcitujem presne, alebo to dopíše za mňa nejaký komentár), ale pamätám si pocit, ktorý vo mne ten dialóg vyvolal.
Prvá reakcia: „.. to museli ísť vždy za trnkový keř?“
Následná myšlienka: „ ... to si potom väčšinou klamali, lebo nie vždy mali čas ísť za trnkový keř. Na to si museli nájsť čas.“ Aspoň vidíte, aký som.:-)

A po dvoch mesiacoch to rozumiem : „ Úprimnosť býva niekedy trpká. Pokiaľ si pamätám zážitok z detstva u starých rodičov sú aj trnky trpké. A pichajú.“

Trpké sú, keď sú nezrelé. Ale keď dozrejú, sú sladké. Sladké ako slivky. Môže to byť tak aj s úprimnosťou? Musí dozrieť, aby sa dal prijať? Môže to byť tak aj s pravdou? Čo je to vôbec pravda?

Pravda je zhoda medzi poznaním a vecou (Aristoteles). „Pravdivé je říci o něčem, co je, že to je, a o něčem, co není, že to není.“ Aristotelés „Pravda je shoda skutečnosti s poznáním. (Veritas est adaequatio rei et intellectus.)“ Tomáš Akvinský (Zdroj http://cs.wikipedia.org/wiki/Pravda). Pravda sa skrýva pod povrchom javov a treba ju intelektuálne odkrývať. (Zdroj wiki - tamtiež)Celkom s tým súhlasím. Ale už v tomto momente sa píše, že pravda závisí od poznania. Takže je subjektívna. (Toľko k pravde v tomto článku. Pravde ako takej, ak vôbec, venujem niektorý

Pointa článku (pre komentátorov:-)) je ako povedať subjektívnu pravdu keď nemáme po ruke trnkový ker. Ako ju povedať, keď je trpká. Je vtedy ešte nedozretá. Nechať ju dozrieť, alebo použiť „za trpka“? A čo ak vyhnije skorej než dozreje?

Keď ideme s pravdou von, už posudzujeme, hodnotíme, teda kritizujeme. Posudzujeme zhodu medzi poznaním a vecou.

Posudzovanie, hodnotenie, úprimnosť, kritika – aká to nevďačná úloha manažéra, lídra. Je to vôbec nutné? A ako na to ako s pravdou von. Ako kritizovať, aby mi poďakovali? (Veľmi sa teším na jesenné školenie od Peoplecommu, kde sa isto dozviem „Ako kritizovať, aby mi poďakovali“)

Ale zatiaľ hodnotím, posudzujem, kritizujem. Keďže som oddaný pravde (podľa svojho poznania), snažím sa konať v zhode s mojím poznaním a snažím sa, aby aj kolegovia okolo konali v zhode s mojím poznaním (samozrejme v relevantných témach – ako napr. smerovanie spoločnosti, vzťah k zákazníkom, teamový duch, atď.) Proste v najlepšom presvedčení pôsobím (manipulujem?) na kolegov a to či už formálne pri spoločnom hodnotení, hodnotiacich rozhovoroch, alebo neformálne v kancelárii, na chodbe, pri obede. Úprimne a spravodlivo (niekedy trpko). Mám na to právo? Alebo naopak, je to moja povinnosť? Alebo inak, je to moja potreba?

Ale nemusím chodiť ani ku kolegom, veď mám doma malé deti. A robím to isté. Mám? Ak áno ako to mám robiť tak, aby som im nechal priestor na svoj názor, aby som nimi nemanipuloval, ale aby som im jasne a zrozumiteľne vyjadril svoj postoj a umožnil im vlastnú slobodu? Aby som sa nedržal svojho absolútneho názoru, ale aby som neupadol do bezbrehého relativizmu?

V práci (naspäť od detí:-)) som si zobral príklad zo školenia (už im nemôžem robiť takú reklamu, lebo spyšnejú) a snažím sa nastaviť procesy. Procesy namiesto ľubovôle vedúceho a snažím sa posudzovať veci (pravdu) voči nastaveným, odsúhlaseným a všeobecne prijatým procesom (niekedy úlohám), ktorým podlieham aj ja (takže aj kolegovia môžu posudzovať moju zhodu so skutočnosťou) a potom hodnotím na základe takejto (odsúhlasenej) zhody.

Určiť cieľ a procesmi vytýčiť teritórium, aby každý vedel čo a ako. Aby každý mal najskôr poznanie, pravidlá a až potom posudzovanie, hodnotenie.

Snažím sa. Niekedy sa potknem, ale znovu vstanem, ospravedlním sa za chybu a idem ďalej. Pokračujem v tej istej snahe.

Ale ako s pravdou von – umenie kritizovať, umenie trnkového kríku. Ako?

Keď sa snažím hovoriť pravdu kolegom, najme pre nich nepríjemnú, tak sa snažím obuť mokasíny objektu mojej úprimnosti. „Tak a tak by som to pravdepodobne riešil ja na tvojom mieste.“ Alebo: „Tak som to riešil ja, keď som bol na tvojom mieste. Myslíš, že je to správne podľa teba. A je to pre teba prijateľné, si schopný tak na budúce konať?“, atď.

Podľa môjho názoru, manažér musí podstupovať opakovane trnkový ker a naučiť sa umeniu trnkového kríku. (Musí by mi jeden kamarát hneď preškrtol, ale chcem podčiarknuť naliehavosť umenia trnkového kríku.) Mojej predstave ideálneho manažéra záleží na osobnom raste (bez manipulácie) svojich kolegov. A preto je dôležité umenie trnkového kríka.

Trnky dozrejú a sú sladké, ale tŕne im neodpadnú.

P.S. Kto by tu chcel proti protestovať proti chuti trniek, pokojne môže, ale tejto alegórie sa nevzdám vzdať:-). Ináč sa teším na komentáre, názory a pomoc v mojom raste. Skúste si na mne umenie trnkového kríku – poďakujem.

Odpratávanie snehu – 2.1.1995

Bol raz jeden krásny čistý chodník. Bolo to neskoro na jeseň, keď už na stromoch nebolo lístia , vietor už vysušil blato i chodníky vyčistil.

Na tento chodník začal pomaly padať sneh. Sneh krásny, čistý a biely. Padal dlho a husto, takže za chvíľu sa chodník stratil a splynul s okolitou krajinou do jednej bielej pokrývky.
Snehu napadlo veľmi veľa. Ale potom po dlhej snehovej búrke, ktorá trvala niekoľko dní, vyšlo slnko a sneh sa začal topiť. V noci opäť stuhol a cez deň sa opäť trošku topil.

Keďže ten chodník bol na našom dvore, musel som ten sneh začať odpratávať, lebo som chcel mať chodník znovu čistý a suchý. Odpratal som sneh a pod snehom bol ľad. Tak som musel vziať krompáč a ten ľad prácne rozbiť. A pod snehom bolo blato so zhnitými listami. Ktovie, ako sa tam vzalo, ale bolo tam. Trochu som to pozametal a ostatné nechal na slniečko a vietor.
Za chvíľu bol chodník suchý a čistý.

Ako som odpratával ten sneh a videl ľad, blato a prácu slnka, prepadávali ma analógie:

Človek žije (alebo len prežíva) a zdá sa mu všetko OK. Veď keď sa narodil bol taký krásny a čistý. Veď na začiatku bol taký krásny. Ale ani nezbadal, ako postupne zapadával snehom stereotypu života, zvykmi (aj zlozvykmi), náruživosťami, zásadami, možno i klamstvami a falošnosťou. Kým trvá mráz, je človek v pohode. Ale potom príde nejaký „odmäk“, náhla udalosť a človek si všimne, že sa nemôže ani pohnúť. Ak má dosť vôle a rozumu, tak si odhádže ten sneh, ten obal zlých návykov a ľahostajných vecí. Možno mu bude niekto musieť poradiť, aby si ten sneh odhádzal a možno mu dobrý priateľ ten sneh aj pomôže odpratať, otvoriť oči. Veď človek je zvonku taký krásny biely, ľudia ho majú radi, sám by na to asi neprišiel. Ale v tom narazí na ľad – na zatvrdenosť srdca. Keď človek odhádzal sneh na ceste do svojho vnútra, myslel si, že už má vyhraté... Ale práve teraz to príde. Na tomto mieste veľa ľudí končí svoju púť do seba. Radšej sa znova nechajú zapadnúť snehom. Kto však pokračuje ďalej, nájde po rozbití ľadovej ochrany blato, bahno, dno, pôvod. Stačí len trochu pozametať a nechať sa očistiť slnkom a vetrom...

Žijeme vo svete plnom pretvárky a nudy (okrem iných vecí). A tak nečudo, že aj za lásku sa skrýva veľa iných vecí. A človek podľahne ľahko sebaklamu, ilúzii lásky. Začne odhŕňať, odpratávať sneh jeho všednosti, obal zamilovanosti. A tu príde skúška ľadom. Tvrdosť života, prekážky, protivenstvá. Zdolá to? Presekne a rozbije ľad, prekoná skúšky a protivenstvá? Tu sa začína pravá láska. Ochota prelomiť ľad. Veľmi málo, alebo veľmi veľa ľudí prejde ľadom? Určite veľa, len potrebujú väčší odmäk. Z druhej strany. Od druhej osoby. Od druhých ľudí. Zvonku musíme cítiť teplo slnka lásky. Od Neho, od ľudí, od partnera.
Bahno sa upratuje ľahšie (len netreba krčiť nosom). A je nemožné sa ho zbaviť bez slnka a vetra. Je nemožné človeka vyčistiť jemu samotnému. Nemôže to spraviť bez slnka a vetra.

A čo ja? Kde som ja? Našiel som už vôbec ten zasnežený chodník? Aha, tu je. Ale čo je to za chodník? Kam vedie? Ktorým smerom sa mám dať? Ale veď nemôžem ísť po takom zasneženom? Trochu to odhádžem, aby sa mi ľahšie išlo. Ako ľahko to zvrchu ide. Slniečko prihrieva, nemrzne, nuž i sneh popustil. Obal je mäkký. Ako krásne mi to ide. Som nadšený rýchlym pokrokom. Budem odkrývať ďalej ten chodník, ba pomôžem aj druhým odhŕňať. Čo, celému svetu pomôžem odpratať ten sneh. To je super, veď to ide samé...
No ale toto... To je zrada. Veď to nejde. To je ľadisko, takto naštartovaného ma zabrzdiť. Ja to kašlem, veď to fakticky nejde. Veď to, samému mi to vôbec nejde. Pomóc.
Čo už mám hodiť lopatu do snehu? Mám s tým prestať? Slnko, aspoň ty mi pomôž, alebo ...

pondelok, 3. septembra 2007

Aký som? (Bol?) – 8.1.1994

I pýtali sa proroka: „Povedz nám niečo o ľuďoch.“ A o odvetil: „ Hovorím Vám zmes mojich myšlienok, ktoré cítim, keď sa na Vás pozerám.“ ...

Hovoríte o odvahe a naozaj ste odvážni a to poriadne odvážni. Pozrite sa na malého Simbu z rozprávky Leví kráľ. I on bol odvážny. Scar mu povedal, že za hory (kam mu otec zakázal ísť) môžu ísť iba najodvážnejší. A on sa nechal vyprovokovať. A ako to dopadlo? Čo robí dnes odvaha s mladými ľuďmi? Odvážny je ten, kto viac vypije, kto si viac užije, kto sa nebojí prekročiť zákon, ... A Simbov otec Mufasa hovorí, že on je odvážny iba keď musí. Neničí hyeny, iba keď obraňuje spravodlivosť, nezabíja brata Scara – hoci ho to nakoniec stálo život

Hovoríte o demokracii. Je to krásna myšlienka. Ale chýbajú Vám hranice tolerancie . Keď bude hlúposť vo väčšine, tak sa presadí. Myslíte si, že keď si väčšina niečo myslí, má pravdu. Omyl. Myslíte si, že keď Vám dajú páni najesť a vyspať, nech si vládnu ako chcú. Omyl. Zriekate sa zodpovednosti. Nahovárate si, že demokracia je vo vašom štáte. Čo z toho, keď nie je vo Vašich srdciach. Hľadáte stále vinníkov, ale nenašli ste nikoho, komu môžete veriť. Hráte sa na slobodných a možno radšej by ste otrokmi boli. Stále pracujete ako mravce a neviete, aký to všetko má zmysel. Myslíte si, že niečím vládnete a pritom niečo vládne vám. Chcete si vládnuť sami a neviete prijať zodpovednosť.

Hovoríte o ťažkom živote. Je to jedna z najväčších právd. Ale neprijímate túto skutočnosť a stále vás to znepokojuje. Život je séria problémov. Chcete ich riešiť, alebo nad nimi nariekať? Chcete naučiť svoje deti, aby ich riešili, alebo ich ponecháte, aby nad nimi nariekali? Veď väčšina z vás vôbec nechápe, aký je život ťažký. Nariekate, aké obrovské sú vaše problémy a starosti, ako keby bol život obvykle ľahký, alebo ako keby sa automaticky predpokladalo, že takým má byť. Chcete zvládnuť problémy, ale chýba vám ukáznenosť. Ukáznenosť a jej štyri nástroje: odklad uspokojenia, prijatie zodpovednosti, oddanosť pravde a vyrovnávanie extrémov.

Chcete byť slobodní, ale nechcete prijať zodpovednosť. Ani len zodpovednosť za zvolenie svojich zástupcov. Len nadávate, že si s vami robia, čo chcú a vôbec sa nepričiníte o to, aby ste to zmenili.

Len hlúpy zlíže z torty najprv polevu a potom sa pustí do suchého stredu. Nevyčkáte a neurobíte najprv nepríjemné, ale hneď sa chcete mať dobre.

A pamätajte, aj keby ste boli skutočne ukáznení a nemali by ste lásku, boli by ste ako dobre naladená, vyleštená a krásna harfa, ktorá nevydáva melódiu. A či vari hudobník príde a oháňa sa harfou po poslucháčoch, alebo radšej rozozvučí jej struny?

Lebo Láska je nakoniec to jediné, na čom záleží.

pondelok, 27. augusta 2007

Matka všetkých čností (O múdrosti)

Najviac zo všetkého na svete chcem byť múdry. Múdrosť je to, po čom najviac túžim. Neprišiel som na to sám. Odkukal som to od kráľa Šalamúna. A zamiloval som sa. Tá láska trvá celý môj vedomý život. Po čom to vlastne túžim? Za čo to vlastne prosím?
Ľudia milujúci múdrosť, milovníci múdrosti od nepamäti pátrajú po arché – počiatku, pôvode.

A čo na to vraví moja obľúbená wikipédia?

Podľa wikipédie „je múdrosť maximálna dokonalosť vo vedení svojho života ako výsledok pochopenia zmyslu života a poznania prostriedkov k tomu, ako dosiahnuť zmysel života. Človeka, ktorý vynikal múdrosťou v staroveku považovali za mudrca, človeka, ktorý miloval múdrosť alebo túžil po nej, za filozofa. Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní.

Múdrosť je vedenie o bytostnom, o posledných dôvodoch a cieľoch súcna, pozorovanie a posudzovanie všetkého časného vo svetle večnosti (sub specie aeternitatis), vedenie, ktoré svoju plodnosť preukazuje tým, že všetkým veciam vesmírneho poriadku vykazuje prináležiace miesto. Pre múdrosť nie je podstatná vedecká forma, ale zhoda myslenia a konania.“

Krásna definícia. Milujem ju rovnako ako múdrosť.

Múdrosť je vedenie, je to schopnosť zhodne myslieť a konať. Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní. Rozlišovaní dobrého od zlého. Podľa čoho to poznáme? Podľa čoho rozoznáme dobré od zlého? Podľa múdrosti.
Veď konečným cieľom, o ktorý ľudia usilujú kvôli nemu samému je dobro. Aristoteles ďalej hovorí, že najvyšším individuálnym dobrom človeka je dosiahnuť blaženosť – eudaimonia. Teda nie rozkoš, bohatstvo, ale blaženosť vznikajúcu z mravného, cnostného, dobrého a teda múdreho jednania.

Kde pramení múdrosť? Židia hovoria, že všetka múdrosť je od Pána a že je to bázeň pred Pánom. Konfucius hovorí, že k múdrosti sú tri cesty (pramene), premýšľanie, napodobovanie a skúsenosť. Adair od neho asi odpisoval, keď definoval múdrosť ako kombináciu skúsenosti, inteligencie a ľudských kvalít (best practises). Lao-c' hovorí, že poznať druhých je múdrosť, ale poznať seba je najväčšia múdrosť.

Ja myslím, že múdrosť je dar. O múdrosť treba prosiť, múdrosť treba hľadať, múdrosť treba milovať a múdrosť treba rozdávať. Nie chytráctvom, ale dobrou radou a pomocou v pravý čas. Byť v pravý čas na pravom mieste. Poznať tie pravé odpovede v pravý čas. Vedieť si vybrať to, čo je pre mňa v danej chvíli to najdôležitejšie. Vedieť si určiť priority. Čo mám urobiť teraz, čo potom, aby to bolo správne, aby to dávalo zmysel, aby mi to prinieslo blaženosť a večné šťastie.

Kto by nepoznal Sokratove: „Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.“, alebo Twainove: „Nemôžeme dosiahnuť múdru starobu – chodiac na ceste iného človeka.“

Je možné dosiahnuť múdrosť? Slovenské príslovie hovorí, že človek nikdy nie je dosť múdry. Ale predsa dá sa poznať, či som konal múdro. Po ovocí. Po ovocí svojho konania. Stačí sa trochu obzrieť do minulosti a pozrieť sa na to ovocie. A podľa toho korigovať svoje konanie a tak, v konečnom dôsledku, dosiahnuť najvyššie dobro.

S rastom múdrosti ubúdajú slová (arabské príslovie) ...

utorok, 14. augusta 2007

Pravidlo srdca, pravidlo slobody.

Kto by nepoznal zlaté pravidlo – robte iným to, čo chcete, aby druhý robili vám. Krásne pravidlo. Vychádza z vnútra človeka. Navádza ľudí konať dobre druhým ľuďom, nakoľko predpokladá, že človek chce aby aj jemu konali dobro. V biblie sa píše podobne: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7,12).
Inými slovami, zlaté pravidlo predpokladá, že čo je dobre pre mňa, je dobré aj pre teba a tak ti to môžem robiť. V obecnej rovine to snáď i platí, ale keď by sme zašli do dôsledkov tak by sme mohli naraziť na veľmi konkrétne problémy. Napríklad, keď majiteľ spoločnosti vo svojej vízii vidí konzultantov ako v rovnošate - páni, klasický oblek a dámy kostým. Teda chce sám chodiť v obleku a teda myslí, že aj všetci ostatní chcú. Ale nemusí to zodpovedať ani potrebám, ani zameraniu spoločnosti a už vobec chceniu zamestnacov.

Trošku pozmenené a snáď i lepšie je platinové pravidlo, poznáte? Robte iným to, čo chcú, aby ste im robili. Je to malá obmena, ktorá predpokladá, že každý človek je iný. A každému človeku je dobré niečo iné a predpokladá sa, že každý človek vie sám, čo je preňho najlepšie, čo je preň dobro. Aj tu može byť kameň úrazu. Napríklad zamestnávateľ si myslí, že si udrží zamestnancov zvyšovaním platu (ináč po nich môže šliapať). Ale plat môže zvyšovať len do určitej miery. A keď je na svojom maxime, zamestnaci odchádzajú. Nepochopil.

Od druhých vyžaduje platinové pravidlo dosť vysokú hladinu EQ, umenie sa vcítiť a vnímať potreby druhých. O nás samých to vyžaduje, aby sme poznali, čo je pre nás dobro, čo je pre nás správne a vedeli to dať druhým najavo.

Obe pravidlá predpokladajú poznanie dobra, poznanie toho čo je správne. Či už v práci, alebo doma. Obe pravidla predpokladajú akciu (konaj) a to akciu dobra. Akciu, ktorá nebude ubližovať, akciu ktorá je práve tá správna, ktorá hovorí ako žiť. Odkiaľ má však jeden vedieť čo je správne a dobré pre neho a čo je ešte ťažšie, čo je správne a dobré pre druhého.

Poznám iné pravidlo, pravidlo lásky, pravidlo slobody. Hovorí, najprv maj lásku vo svojom srdci a potom rob čo chceš. Platí to v živote – v práci i doma. Vnímať druhého, jeho zmyslami a cítiť jeho potreby a skryté túžby. Dávať sa druhým.


Ako píše Chalíl Džibrán vo svojom diele Prorok:
„Láska dáva len seba a berie, len zo seba.
Láska nevlastní,
ani nechce byť majetkom iného,
láske stačí láska sama.“

A ako poznáme čo je správne a dobré pre nás a druhých? Ďalej Džibrán píše:
„A nenamýšlajte si, že možete usmerňovať tok lásky, lebo láska,
ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer.“

štvrtok, 9. augusta 2007

IV. cenová, alebo vrana k vrane sadá

Iste si veľa ľudí dokáže predstaviť klasickú krčmu, kde sa dym dá krájať, hučí ventilátor, je tam výčapný pult s radom pivo chcejúcich chlapov (väčšinou), je tam veľa „štamgastov“, kriku opitých, vládne familiárna atmosféra a cudzinci sa dočkajú prinajmenšom zlého pohľadu. Sú to chlapi (väčšinou), ktorých priťahuje IV. cenová. Išli by do takej krčmy aj keby mali možnosť výberu z iných „cenových“, pretože sa tam cítia dobre.
Na druhej strane existujú aj iné cenové skupiny. A iné cenové skupiny majú iné ceny, iné prostredie, vytvárajú inú atmosféru a tá priťahuje iných hostí. Funguje tu príslovie „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“.
Dá sa povedať, že tento „cenový“ efekt funguje aj na spoločnostiach so zamestnancami?
Podľa môjho názoru a pozorovania je to viac než jasne viditeľné. Malé firmy s nízkym (alebo žiadnym) rozpočtom nemôžu pritiahnuť človeka túžiaceho po kariére riaditeľa vo veľkej spoločnosti. Ani ako absolventa. Naopak veľká firma nepritiahne človeka túžiaceho po voľnosti v rozhodovaní, nakoľko má striktné formálne (niekedy byrokratické) pravidlá

Existuje viac kritérií, podľa ktorých je možné vypracovať charakteristiku spoločností (možno ju aj upraviť smerom k trhu) a tak sa sústrediť na tie „pravé vrany“, ktoré chceme ku nám pritiahnuť.
Napr. tabuľkové mzdy. Kopírujú štandardy daného regiónu, daného mesta? Alebo vládne tam otvorené, priateľské prostredie, alebo direktívne procesné prostredie? Je vo firme chaos, alebo pevná, zrozumiteľná a pre všetkých prijateľná línia?
Ako píše Tomáš Hajzler vo svojom blogu (http://blog.peoplecomm.cz/clanek/proc-to-delate- ) v článku „Proč to děláte?“. „ Průměrní manažeři přitahují průměrné lidi a ti, kteří pracují, aby vydělali peníze přitáhnou ty, kterým jde především o peníze.“

Ako je možné definovať to, čo robí krčmu krčmou, firmu firmou? Ako je možné definovať ľudí, ktorý sa vzájomne priťahujú, vysielajú na tej istej vlne, rozumejú si často bez slov? Ako to definovať a potom zaviesť do praxe a teda pritiahnuť tie „rovné vrany“ k sebe do firmy? Viete si predstaviť potom ten výkon, to nasadenie, to zacielenie. A radosť nielen z práce, nielen z dorazenia do cieľa, ale aj zo života, z prekonávania prekážok, získavania priateľov.

Aby potom človek na konci života povedal: bolo to super, dal by som si to ešte raz.“

streda, 18. júla 2007

Každá palica má dva konce (Exit č. 11)

Rád čítam myšlienky iných ľudí. Najmä tých, ktorý majú čo povedať. V poslednom čase som si obľúbil http://blog.peoplecomm.cz/ . Zaujímavé a nekonvenčné názory až mi niekedy vyrazia dych. Svojou pravdou, výkrikom do uší čitateľa. Ale ako každá palica má dva konce, ako každá vec má svoje výhody a nevýhody, tak aj na tvrdenie sa dá pozrieť z viacerých uhlov.
„Exit číslo 11.“ je skvelý článok. Plne súhlasím s potrebou exit plánu. Celú moju pracovnú kariéru sa riadim pravidlom troch rokov. Je to moj „Exit plán“. Alebo 3x a dosť. A vobec, trojka je pre mňa zaujímavé číslo, ale len v desiatkovej sústave, binárne úplne nezaujímavé. Veľmi rád niečo rozbieham, vždy sa mi podarí veľa nového naučiť a v tom treťom roku je to už celkom rutina. Pracujem na autopilota.

A obzerám sa ďalej, nájdem prvý exit a cestujem ďalej. V dobrom, bez potopy. Už mám tretiu prácu a zdá sa mi akoby som nadsluhoval. Môj exit plán dostáva trhliny. Starnem a bojím sa? Alebo ma už autopilot úplne premohol?

Určite poznáte kapitolu o líške z malého princa. Stále mi rezonuje v ušiach: „Stávaš sa navždy zodpovedným za to, čosi si k sebe pripútal. Si zodpovedný za svoju ružu...“

Na jednom školení „mäkkých zručností“ mi školiteľ hovoril, že mám prehnaný pocit zodpovednosti a že na to raz dôjdem. Ale aj napriek tomu cítim zodpovednosť k zamestnávateľovi. A táto zodpovednosť mi kazí plán exitov. Nijako nie som nútený tam zostať, len zodpovednosť k danému slovu. Je to obecná vlastnosť, alebo som len postihnutý človek, ktorý na to dôjde. Môže si zamestnanec, ktorému uteká život rýchlejšie ako Ponny Express dovoliť byť zodpovedný a porušiť exit plán?

Keď to dáva zmysel, myslím, že sa aj exit plán môže zmeniť. Som predsa pánom svojich plánom. A teda aj pánom exit plánu a preto kým zistím, že sedím na mŕtvom koni a budem musieť zosadnúť budem zodpovedný!

„A pre ten čas, ktorý si svojej ruži venoval, je ta tvoja ruža tak dôležitá.“
„A pre ten čas, ktorý som svojej ruži venoval...,“ povedal malý princ, aby si to zapamätal.

Naporcuj si mamuta

Práve dnes je ten najlepší deň, hovorím si každé ráno. Ale predsa, dnes je trochu iný, takpovediac zlomový.
Naporcuj si mamuta, napadá ma prvá myšlienka keď vyberám názov svojmu novému blogu. Je to pre mňa veľká udalosť. Ak by som použil známy výrok, “malý krok pre človeka, ale veľký krok pre ľudstvo“, tak sa cítim úplne naopak. Je to veľký krok pre mňa a malý (zatiaľ:-)) pre ľudstvo.

Nadychujem sa ako pred skokom do studenej vody v priehrade a publikujem. Odteraz môžem deliť čas na čas pred mamutom a čas po. Čas keď som len čítal a čas keď aj budem aj písať. Prečo práve Naporcuj si mamuta? Čítam si poznámky zo školenia od najlepšej (ne)cestovnej a (ne)školiacej agentúry akú poznám . Jeden tip sa volá naporcujte mamuta. Ako sa v myšlienkach ponáram do významu spojenia, zrazu mi to docvakne. Rozdeľuj a panuj, v jednote je sila sa premieňa na porcovanie mamuta.

Mám veľkú úlohu, zľaknem sa o odložím ju. Obídem. Snáď vyhnije, rozloží sa a zmizne. No snáď niekedy sa tak aj stane, že to zhnije, ale osobne ešte som to nezažil.
Ale keď ju rozdelím, naporcujem, rozoberiem na časti, tie mále kúsky ma už nestrašia. Keď sú naporcované už sa ich nebojím a zvládnem ju.
Aj písanie je veľká úloha, neviem prečo si predstavím pri slove spisovateľ vždy minimálne Shakespeara. Zľaknem sa a cúvam. Ale predsa túžba je zázrak. Túžim písať, ale cúvam. Pár priateľov ma k tomu neustále nabáda.

A potom to príde. Naporcuj si mamuta – naporcuj si písanie. Predsa aj to sa dá rozdeliť do plánu, etáp, blogov, tém, článkov, myšlienok. A tak porcujem.