štvrtok, 17. októbra 2013

RAM refresh

Možno každý nepozná počítač a málokto z užívateľov pozná jeho pamäť. Väčšina si to pletie s pevným diskom, myslí si jednoducho, že je to miesto, kde sú všetky tie hry uložené. A takmer nikto z nich nepozná rozdelenie pamätí na ROM A RAM, na statickú a dynamickú, ani princíp na akom fungujú.

Statická pamäť si uchováva informáciu trvalo, kým je pod prúdom. Dynamická rovnako ako statická uchováva dáta. Nuly a jedničky poskladane do šíkov (bajtov) ako vojaci. Ale na to, aby si DRAMka myšlienku udržala, potrebuje refresh. Obnovu, zopakovanie. A to často a pravidelne.

Refresh pamäte je proces opakovaného čítania informácií z pamäte a okamžitého prepísania bez zmeny informácie. Pokiaľ pamäť pracuje, každá pamäťová bunka musí byt opakovane obnovovaná, obyčajne v ráde milisekúnd. Obnova DRAM nezamestnáva bežné pamäťové operácie (čítacie a zapisovacie cykly), používané na prístup k dátam, ale využíva špecializované tzv. obnovovacie cykly, ktoré sú generované samostatnými cyklovacími obvodmi na pamäťových slotoch a poprekladané medzi normálne prístupy do pamäte. Veľmi pekný detail pre záujemcov o technológie je na http://en.wikipedia.org/wiki/Memory_refresh.

V svojom desatore pracovného dňa mám jeden bod. Napíš aspoň dvom ľuďom, s ktorými si chceš udržať kontakt. Nie každý deň to dodržím, ale je to často. Niekedy neostanem len pri elektronickej komunikácii, ale spestrím to i osobným stretnutím. Snažím sa venovať čas na obnovu. Zopakovanie. Často a pravidelne. Nestíham byť so všetkými stále a osobne, našťastie je tu elektronika a smartfóny.

Ale prečo toľké plytvanie časom na obnovu?

DRAMka to potrebuje, aby udržala informáciu stále aktuálnu, teda pokiaľ jej nevypnú prúd. Neviem presne, čo z toho má, ale je tak vymyslená, je to jej účel. Tie obnovovacie cykly žerú strašne moc energie, ale jej výroba je lacná.A niekedy sa obnovovač zoderie.

A pokiaľ nevypnú prúd mne, tak chcem udržiavať a obnovovať svoje kontakty a priateľstvá? Čo z toho mam ja? Pre mňa je to tiež hodne energeticky a časovo náročné.

Bytie s inými ľuďmi je predovšetkým základ môjho šťastia. Čím sú mi bližší, tým viac chcem s nimi byt. Aspoň virtuálne.  Keď mám plánované nejaké stretnutie, veľmi ľahko sa mi kráča do práce. Aj email priateľovi, od priateľa veľmi poteší. O čo šťastnejší je človek, ktorý má v práci aspoň jedného kolegu, priateľa? Ako radostne sa mu pracuje a určite sa do práce vždy teší a práca je preňho viac zábavou. Máte v práci priateľa? Spriaznenú dušu? Nájdite si ho, ale zmeňte prácu.

Okrem šťastia je tu pre mňa možnosť overovať svoje myšlienky. Keď niečo rozpravám druhým, tak im dávam v šancu kúsok svojho ja. Kúsok toho, čo je vo mne. A potom vnímam ich reakcií vo mne vyvoláva ďalšie inšpiratívne myšlienky. Ľudia, ktorý žijú osamote, aspoň teda tí dvaja čo poznám, a nezdieľajú otvorene svoje myšlienky aspoň vo virtuálnom svete, upadajú do pasce  všeznalca a všerozumu. Ešte horšie dopadajú, keď k tej svojej osamelosti sledujú televíziu.

S priateľmi viac spoznávam sám seba. Odrazom od nich. Vidím sa v ich reakciách, v ich spôsobe komunikácie. Reflexia a introspekcia. Zrkadlenie a sebapoznávanie. Pozorujem seba samého z iného uhlu pohľadu. Niekedy kritické, niekedy láskavé, ale vždy sa obraciam k samotnému jadru a princípu, späť k sebe samému. V každom prípade mi to umožňuje rásť. Umožňuje nájsť v sebe magnet. Víziu.

A nakoniec s priateľmi môžem nielen by, ale aj byť prospešný. Môžem byť len tak. Užívať si bytie. Sledovať ich pohyby, reč, myšlienky a tešiť sa z bytia. Rozvíjať bytie. Len tak. Alebo môžeme niečo vytvoriť, niečo prospešné pre nás, alebo aj pre druhých ľudí. Môžeme spolu športovať, relaxovať, popíjať, maľovať, vymýšľať tvoriť. Alebo vytvoriť prospešnú vec i pre iných, kreatívny produkt, alebo prospešnú firmu.

Priateľstvo je veľká vec. Jeho veľkosť sa nedá vyjadriť slovom. Len skúsenosť ju umožňuje spoznať. (sv. Ján Zlatoústy)

Priateľstvo je tajomstvo a jeho veľkosť sa nedá vyjadriť slovom. Je darom, ale aj veľkou investíciou. Spotrebuje veľa energie. Aspoň pokiaľ nám nevypnú prúd. :-)

pondelok, 14. októbra 2013

O (ne)vzdávaní

"Sem napíšte poznámku," vyzýva ma môj elektronický poznámkový blok. Tak som sa rozhodol znovu písať. Hneď som preklikol na stránky tvorivého písania, aby som začal, jak sa patrí, profesionálne. A za chvíľu som narazil na prvú prekážku. "Nájdite si svojho adresáta", nabáda ma návod. A čože ja viem. Snáď píšem pre všetkých, nie? "Keď píšete pre všetkých, nepíšete vlastne pre nikoho". Akoby ma ten návod počul. A ešte vlastne...  
Horko-ťažko som zosmolil päť tém a ešte toto. Že adresát musí byť. Je to černoch, alebo blondínka? Alebo stredoškolák, okolo 40, manželka, dve deti, ...

 Ako to mám vedieť?

Hm, pekný úvod. Povedal som si, keď som to prečítal. Povzbudený pocitom z prečítaného textu, skúsil som ho podrobiť kritike. Dal som ho prečítať manželke. "A toto si ako myslel? Vôbec tomu nerozumiem. A toto? A tu máš asi preklep. A...“ Zostávam nepochopený. Píšem snáď zložito? Perly mojich myšlienok zostávajú neprijaté. Ako sa priblížiť 'tým' ľuďom. Veď oni takto vôbec nikdy nepochopia genialitu môjho ducha. Nikdy takto nepredám svoje myšlienky. Alebo si tú genialitu len namýšľam? Ale ako to zistím???


Pred niekoľkými rokmi so si myslel, aký som skvelý hráč squashu. A mal som k tomu dôvod. Asi 2x týždenne som hral s dvoma rôznymi súpermi a moja úspešnosť sa limitne blížila k 100%. Cítil som sa skvele. Sebavedome som sa prihlásil na squashový turnaj. A tam mi súperi otvorili oči. Skončil som niekde v polovici rebríčku, čo síce nebolo také špatné, ale tí najlepší však boli tak o dve ligy lepší.

Aby som zabudol na trpkú skúsenosť, po čase som sa prihlásil na kickbox. Veď som silák až až. A skutočne, pokým som búchal do vreca, tak to šlo a napredoval som. Po dvoch rokoch som sa cítil zrelý do ringu. A tak som si objednal trénera na sparing. Aké bolo moje rozčarovanie po prvý krát v ringu? Aj druhy a tretí. A vlastne dodnes. Modriny a krv. Nedáš pozor, dostaneš.

Ale nevzdávam sa. Ani v boxe, ani v písaní. A zajtra idem trénovať squash.

To, kde som v jednotlivých schopnostiach a znalostiach, zistím až v porovnávaním s druhými ľuďmi. Čím lepší budú, tým ďalej dôjdem. Dovtedy budem trénovať. Aj písanie.

nedeľa, 4. novembra 2007

Na golfe s Bohom

Jedného nedeľného dopoludnia po skončení omše si zašli Boh a svätý Peter zahrať golf. Boh začínal. Mocne sa rozpriahol a odpálil loptičku priamo do priestoru mimo hracie pole.
Tesne pred tým, ako dopadla loptička na zem, vyrazil z najbližšieho krovia zajac, chytil ju do pysku a rozbehol sa s ňou smerom k jamke. Ale zrazu sa k zemi zniesol orol, uchytil zajaca do pazúrov a letel s ním smerom ponad trávu preč. Ale orla zbadal pytliak, zamieril a strelil. Orol zajaca pustil a ten spadol tak šikovne, že sa loptička z jeho pysku zgúľala priamo do jamky. Svätý Peter sa na Boha nahnevane pozrel a povedal: No čo to malo byť, toto? Chceš hrať golf, alebo sa chceš predvádzať?
(Anthony de Mello: Modlitba žáby)

Sloboda znamená mať voľný priestor s možnosťou voľby, kde môže človek rozhodovať sám o sebe a sám za seba. Keďže je tu u nás, na zemi viac ako jeden človek a navyše, má tento každý človek záujem zaberať čo najväčší priestor, musí sa tento priestor rozdeliť. A na to rozdelenie musia byť nejaké pravidlá, ktoré umožňujú spolužitie. Sloboda predpokladá pravidlá. Pravidlá umožňujúce spolužitie bývajú rôzne. A rôzne umožňujú aj slobodu, osobnú slobodu. Veľmi pekný príklad je (zase) na wikipedii - http://cs.wikipedia.org/wiki/Svoboda.

Hra ako model slobody: Súťaživá hra je modelom života z konfliktami, model vydelený z reality do ihriska, kurtu, alebo šachovnice, kde človek nemusí mať strach z dôsledkov, práve preto, že hra má spravodlivé pravidlá, prípadne i rozhodcu. V takejto hre sa stretávajú dve slobody, ktoré chcú vyhrať. Na takomto modely slobody je možné vidieť niekoľko atribútov slobody:
- Protihráč neobmedzuje moju slobodu, ale naopak mi k nej dáva príležitosť. Moja sloboda končí tam, kde začína jeho sloboda a naopak.
- Sloboda medzi ľuďmi nutne vyžaduje pravidlá, na ktoré sa dá spoľahnúť. Tieto pravidlá musia dodržiavať čestne obaja protihráči (teamy). A tieto pravidlá musia byť spravodlivé, aby si obaja dobre zahrali.
- Dobré pravidlá slobodu hráčov neobmedzujú, ale vymedzujú. A iba takéto pravidlá slobodu umožňujú.

Niečo podobné pozná každý. Tam kde neplatia pravidlá, iba šialenec sa odváži vyjsť na diaľnicu, aby nestretol niekoho v protismere. Nie náhodou patrili najmä kolektívne hry k výchove a skúsenosti z nich sa premietajú aj do bežného života spoločnosti.

Pravidlá patria k slobode medzi ľuďmi. Sú v nás, sú v spoločnosti, sú (aj keď nepísané) v každom medziľudskom vzťahu. V manželstve, v záujmových skupinách, v organizáciách, na pracoviskách.

Výchova detí, školenie, teamová práca a iné, všetko má pravidlá. Veľmi sa mi páčia pravidlá Roberta Fulghuma v jeho knižke „Všetko, čo skutočne potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škôlke:

O všetko sa rozdeľ.
Hraj fér.
Nikoho nebi.
Vracaj veci tam, kde si ich našiel.
Upratuj po sebe.
Neber nič, čo ti nepatrí.
Keď niekomu ublížiš, povedz, prepáč.

Pred jedlom si umy ruky.
Splachuj.
Teplé koláčiky a studené mlieko ti urobia dobre.

Ži vyrovnane – trochu sa uč a trochu premýšľaj a každý deň trochu maľuj a kresli a spievaj a tancuj a hraj sa a pracuj.

Každý deň popoludní si zdriemni a keď vyrazíš do sveta, dávaj pozor na autá, chyť niekoho za ruku a drž sa s ostatnými pohromade.

Oslobodzujúca individualita

Zúfalý pacient sa sťažuje psychiatrovi: „Nech idem kdekoľvek, musím sa vziať so sebou – a tím všetko pokazím.“

Bol som vychovávaný v kolektivizme. Potlačujúc svoje „ja“ v prospech masy nevedomých ľudí. Podriaďoval som svoje osobné záujmy v prospech davu ovládaných, ani neviem kým. A potom nastala sloboda a uvedomenie si seba samého.

Možno to bolo dobou, možno to bolo dospievaním, ale začal som sa vnímať zvnútra.

Odstrihol som sa z Matrixu davu, z kolektívu a ostal som sám. Sám so sebou a slobodný. Mohol som robiť to čo som chcel. Vnímal som, že záleží len na mne, čo dokážem, aký budem, kam pôjdem. Wow, otvoril sa mi vesmír mojej individuality. Bol som oslobodený.

Ale na druhej strane.... Začal som si rovnako uvedomovať svoje schopnosti – neschopnosti, vlastnosti, danosti, možnosti, obmedzenosti. Na jednej strane krídla slobody v individualite a na druhej strane ťarcha vlastného ja. Presne takého toho reálneho môjho ja.Ako byť slobodný a sám, keď sa musím vláčiť s tým čo mám? Čo som dostal. S tým, aký som. Veď ja by som chcel byť iný, lepší, krajší, múdrejší, šikovnejší, zručnejší. A mať nekonečne času. Ja, ja, ja ...

A tak premýšľaním o tom, kým by som mohol byť, keby som dostal toho viac (všetko), strácam to, kým som, čo mám. Ako z toho von?

Kde som prečítal:
Jediná správna cesta je v odpustení sebe samému, a potom i odpustení druhým.
"Vlastnosti, ktoré nenávidíš u druhých ľudí, sú tvoje vlastnosti,
ktorých sa podvedome snažíš nenávisťou, a bez úspechu, zbaviť.
Vlastnosti, ktoré dokážeš tolerovať u druhých ľudí,
sú vlastnosti, ktorých si sa definitívne zbavil."

Začať od seba a u seba. Prijať sám seba. Lebo predsa, to od čoho utekáme aj to po čom túžime, nosíme v sebe.

streda, 31. októbra 2007

Já, já, já, jenom já ...

Na jednom školení som sa dozvedel, že človek má dva motívy konania, t.j. príčiny konania: aby sa vyhol nepríjemnému pocitu, resp. preto aby mal príjemný pocit, z čoho pre mňa vyplýva, že túži po neustálom príjemnom pocite. A táto skutočnosť (motív konania) bola nazvaná sebectvom, z čoho mi vyplýva, že sebec je každý, len nie každý o tom vie.
Z určitého pohľadu to vyzerá zaujímavo, ale vnútorne ma to zožiera a tak neustále myslím na to, ako si vysvetliť, že sebec nie som, prinajmenšom sa uspokojiť, že nie každý je sebec.

Zaujímavé čítanie je opäť na wikipedii - http://cs.wikipedia.org/wiki/Ego, resp. http://cs.wikipedia.org/wiki/Egoismus.

Keď pominiem filozofické a psychologické teórie, skúsim sa nad tým zamyslieť ako neodborník – laik.

Ako je viditeľné z popisu na wikipedii, ľudia mali a majú na sebectvo a egoizmus rôzne názory. Problém vidím v definovaní a vnímaní pojmu. Čo je sebectvo? Je to vlastnosť človeka? Je to vzťah? Je to mechanizmus a je v génoch človeka?

Osobne vnímam sebectvo, ako vlastnosť človeka, ktorá sa prejavuje vo vzťahu k jeho okoliu. Túto vlastnosť môže človek svojou voľou ovplyvňovať, rozvíjať.

Keď pripustím, že človek koná preto, aby si udržal (alebo zveľadil) dobrý pocit, tak to nemôžem nazvať sebectvom, nakoľko sa nejedná o vlastnosť prejavovanú smerom k okoliu. Skôr ma to tu núti zamýšľať sa nad tým, kedy má človek dobrý pocit a prečo ho vníma ako dobrý. A vedie ma to k abstraktným pojmom ako svedomie, spravodlivosť, vina, láska, radosť, šťastie, ... .

Dobrý a zlý pocit. Vnútorný hlas, vnútorné emócie. Dobro a zlo.

Človek napríklad ide po pláži a vidí iného človeka sa topiť. A začne sa rozhodovať. Na akciu – človek v núdzi, chystá reakciu – rozhodnutie. Okolnosť ho núti reagovať, pretože berie jeho dobrý pocit, resp. mu ho ponúka zveľadiť. Cíti, že by mal pomôcť, aby mal dobrý pocit, alebo aby ho nestratil. Myslím, že väčšina (prieskum som nerobil) ľudí začne strácať dobrý pocit, keď vidí človeka v núdzi a táto skutočnosť na nich pôsobí tak, aby sa rozhodovali kladne = pomôcť. Oproti tomu sa postaví pud. Pud sebazáchovy – nechcem sa utopiť. Pudy sú nižšie postavené na pomyselnej pyramíde uspokojovania ľudských potrieb a teda pôsobia na človeka naliehavejšie ako pocity. A predsa, nájdu sa ľudia, ktorý potlačia pud a konajú s pocitom, v zhode so svedomím.

Myslím, že väčšina ľudí vie, ako by si v danej chvíli udržala dobrý pocit (svedomie), ale nie všetci dokážu konať v zhode s pocitom (svedomím). Môžeme povedať, že ten ktorý pomôže koná nesebecky? Z istého hľadiska iste áno. Môžeme, ale povedať, že ten ktorý nepomôže koná sebecky? Tu si myslím, že je to irelevantné posudzovať – nedokážeme na základe nečinu pomoci zhodnotiť sebeckosť. Myslím, že uspokojovanie dobrého pocitu je irelevantné z hľadiska pojmu sebeckosť.

Egoizmus vnímam ako dávanie prednosti sebe samému vo vzťahu k okoliu, za každú cenu a vždy, a to i na úkor okolia. Vnímam egoizmus ako niečo, čo spôsobuje negatívny - zlý pocit. Som na to naprogramovaný. Je to dané výchovou? Alebo som už prišiel takto predprogramovaný?

Sebectvo vnímam ako keď všetky dobropocitové, pozitívne, alebo neutrálne zdroje (čas, vľúdnosť, radu, humor, dobrú náladu, schopnosti jedlo pitie, peniaze, oblečenie, atď.) venujem len sebe a mám z toho dobrý pocit. Naopak altruizmus vnímam, keď má človek dobrý pocit z rozdávania týchto zdrojov, z rozdávania seba samého druhému, za účelom jeho dobrého pocitu, jeho dobra.

Nemôžem nazývať motivačné činitele konania človeka egoizmom alebo altruizmom. J eto ako nazývať dýchanie umením. Motivačné činitele (dobrý, zlý pocit) sú len prostriedkom ku konaniu dobra, napr. k altruizmu, alebo zla, napr. Egoizmu. Podobne oko dýchanie je prostriedkom v vytváraniu krásy – umeniu (dychové nástroje), alebo k pôsobeniu zla – osočovanie, nadávanie.

Aká je moja pravá tvár? Moje pravé ja?

pondelok, 10. septembra 2007

Za trnkovým keřem (Ako s pravdou von)

Kto by nepoznal film "Za trnkovým keřem": „Poslední část volné trilogie ze šumavských lesů, uzavírající příhody hajného Straky a jeho vnuka Vény, hrdinů předchozích dvou dílů nazvaných Pod Jezevčí skálou a Na pytlácké stezce. I tentokrát přijíždí Véna k dědovi do krásných šumavských vrchů, aby tu prožil další nezapomenutelné prázdniny. Jeho naivně okouzlený pohled na přírodu už díky věku a dědovi, který jej učí porozumět životu a zákonům přírody, vystřídal chápavější pohled, kdy chlapec pochopil, že přírodu je třeba chránit a taky se o to svým dětským způsobem pokouší, což je příčinou řady komických situací, které však hajnému Strakovi na starostech spíš přidají, než naopak.“

Pri poslednom diele trilógie, ktorú nedávno dávali v televízii som sa konečne dozvedel (aspoň myslím) prečo sa film volá „Za trnkovým keřem". Na konci filmu bolo povedané, že keď si chceli otec (hajný Straka) so synom (Ing. Straka) povedať pravdu, šli „za trnkový keř“ a boli k sebe úprimní. Už si ten dialóg presne nepamätám, (ale požičiam si DVD a potom to odcitujem presne, alebo to dopíše za mňa nejaký komentár), ale pamätám si pocit, ktorý vo mne ten dialóg vyvolal.
Prvá reakcia: „.. to museli ísť vždy za trnkový keř?“
Následná myšlienka: „ ... to si potom väčšinou klamali, lebo nie vždy mali čas ísť za trnkový keř. Na to si museli nájsť čas.“ Aspoň vidíte, aký som.:-)

A po dvoch mesiacoch to rozumiem : „ Úprimnosť býva niekedy trpká. Pokiaľ si pamätám zážitok z detstva u starých rodičov sú aj trnky trpké. A pichajú.“

Trpké sú, keď sú nezrelé. Ale keď dozrejú, sú sladké. Sladké ako slivky. Môže to byť tak aj s úprimnosťou? Musí dozrieť, aby sa dal prijať? Môže to byť tak aj s pravdou? Čo je to vôbec pravda?

Pravda je zhoda medzi poznaním a vecou (Aristoteles). „Pravdivé je říci o něčem, co je, že to je, a o něčem, co není, že to není.“ Aristotelés „Pravda je shoda skutečnosti s poznáním. (Veritas est adaequatio rei et intellectus.)“ Tomáš Akvinský (Zdroj http://cs.wikipedia.org/wiki/Pravda). Pravda sa skrýva pod povrchom javov a treba ju intelektuálne odkrývať. (Zdroj wiki - tamtiež)Celkom s tým súhlasím. Ale už v tomto momente sa píše, že pravda závisí od poznania. Takže je subjektívna. (Toľko k pravde v tomto článku. Pravde ako takej, ak vôbec, venujem niektorý

Pointa článku (pre komentátorov:-)) je ako povedať subjektívnu pravdu keď nemáme po ruke trnkový ker. Ako ju povedať, keď je trpká. Je vtedy ešte nedozretá. Nechať ju dozrieť, alebo použiť „za trpka“? A čo ak vyhnije skorej než dozreje?

Keď ideme s pravdou von, už posudzujeme, hodnotíme, teda kritizujeme. Posudzujeme zhodu medzi poznaním a vecou.

Posudzovanie, hodnotenie, úprimnosť, kritika – aká to nevďačná úloha manažéra, lídra. Je to vôbec nutné? A ako na to ako s pravdou von. Ako kritizovať, aby mi poďakovali? (Veľmi sa teším na jesenné školenie od Peoplecommu, kde sa isto dozviem „Ako kritizovať, aby mi poďakovali“)

Ale zatiaľ hodnotím, posudzujem, kritizujem. Keďže som oddaný pravde (podľa svojho poznania), snažím sa konať v zhode s mojím poznaním a snažím sa, aby aj kolegovia okolo konali v zhode s mojím poznaním (samozrejme v relevantných témach – ako napr. smerovanie spoločnosti, vzťah k zákazníkom, teamový duch, atď.) Proste v najlepšom presvedčení pôsobím (manipulujem?) na kolegov a to či už formálne pri spoločnom hodnotení, hodnotiacich rozhovoroch, alebo neformálne v kancelárii, na chodbe, pri obede. Úprimne a spravodlivo (niekedy trpko). Mám na to právo? Alebo naopak, je to moja povinnosť? Alebo inak, je to moja potreba?

Ale nemusím chodiť ani ku kolegom, veď mám doma malé deti. A robím to isté. Mám? Ak áno ako to mám robiť tak, aby som im nechal priestor na svoj názor, aby som nimi nemanipuloval, ale aby som im jasne a zrozumiteľne vyjadril svoj postoj a umožnil im vlastnú slobodu? Aby som sa nedržal svojho absolútneho názoru, ale aby som neupadol do bezbrehého relativizmu?

V práci (naspäť od detí:-)) som si zobral príklad zo školenia (už im nemôžem robiť takú reklamu, lebo spyšnejú) a snažím sa nastaviť procesy. Procesy namiesto ľubovôle vedúceho a snažím sa posudzovať veci (pravdu) voči nastaveným, odsúhlaseným a všeobecne prijatým procesom (niekedy úlohám), ktorým podlieham aj ja (takže aj kolegovia môžu posudzovať moju zhodu so skutočnosťou) a potom hodnotím na základe takejto (odsúhlasenej) zhody.

Určiť cieľ a procesmi vytýčiť teritórium, aby každý vedel čo a ako. Aby každý mal najskôr poznanie, pravidlá a až potom posudzovanie, hodnotenie.

Snažím sa. Niekedy sa potknem, ale znovu vstanem, ospravedlním sa za chybu a idem ďalej. Pokračujem v tej istej snahe.

Ale ako s pravdou von – umenie kritizovať, umenie trnkového kríku. Ako?

Keď sa snažím hovoriť pravdu kolegom, najme pre nich nepríjemnú, tak sa snažím obuť mokasíny objektu mojej úprimnosti. „Tak a tak by som to pravdepodobne riešil ja na tvojom mieste.“ Alebo: „Tak som to riešil ja, keď som bol na tvojom mieste. Myslíš, že je to správne podľa teba. A je to pre teba prijateľné, si schopný tak na budúce konať?“, atď.

Podľa môjho názoru, manažér musí podstupovať opakovane trnkový ker a naučiť sa umeniu trnkového kríku. (Musí by mi jeden kamarát hneď preškrtol, ale chcem podčiarknuť naliehavosť umenia trnkového kríku.) Mojej predstave ideálneho manažéra záleží na osobnom raste (bez manipulácie) svojich kolegov. A preto je dôležité umenie trnkového kríka.

Trnky dozrejú a sú sladké, ale tŕne im neodpadnú.

P.S. Kto by tu chcel proti protestovať proti chuti trniek, pokojne môže, ale tejto alegórie sa nevzdám vzdať:-). Ináč sa teším na komentáre, názory a pomoc v mojom raste. Skúste si na mne umenie trnkového kríku – poďakujem.

Odpratávanie snehu – 2.1.1995

Bol raz jeden krásny čistý chodník. Bolo to neskoro na jeseň, keď už na stromoch nebolo lístia , vietor už vysušil blato i chodníky vyčistil.

Na tento chodník začal pomaly padať sneh. Sneh krásny, čistý a biely. Padal dlho a husto, takže za chvíľu sa chodník stratil a splynul s okolitou krajinou do jednej bielej pokrývky.
Snehu napadlo veľmi veľa. Ale potom po dlhej snehovej búrke, ktorá trvala niekoľko dní, vyšlo slnko a sneh sa začal topiť. V noci opäť stuhol a cez deň sa opäť trošku topil.

Keďže ten chodník bol na našom dvore, musel som ten sneh začať odpratávať, lebo som chcel mať chodník znovu čistý a suchý. Odpratal som sneh a pod snehom bol ľad. Tak som musel vziať krompáč a ten ľad prácne rozbiť. A pod snehom bolo blato so zhnitými listami. Ktovie, ako sa tam vzalo, ale bolo tam. Trochu som to pozametal a ostatné nechal na slniečko a vietor.
Za chvíľu bol chodník suchý a čistý.

Ako som odpratával ten sneh a videl ľad, blato a prácu slnka, prepadávali ma analógie:

Človek žije (alebo len prežíva) a zdá sa mu všetko OK. Veď keď sa narodil bol taký krásny a čistý. Veď na začiatku bol taký krásny. Ale ani nezbadal, ako postupne zapadával snehom stereotypu života, zvykmi (aj zlozvykmi), náruživosťami, zásadami, možno i klamstvami a falošnosťou. Kým trvá mráz, je človek v pohode. Ale potom príde nejaký „odmäk“, náhla udalosť a človek si všimne, že sa nemôže ani pohnúť. Ak má dosť vôle a rozumu, tak si odhádže ten sneh, ten obal zlých návykov a ľahostajných vecí. Možno mu bude niekto musieť poradiť, aby si ten sneh odhádzal a možno mu dobrý priateľ ten sneh aj pomôže odpratať, otvoriť oči. Veď človek je zvonku taký krásny biely, ľudia ho majú radi, sám by na to asi neprišiel. Ale v tom narazí na ľad – na zatvrdenosť srdca. Keď človek odhádzal sneh na ceste do svojho vnútra, myslel si, že už má vyhraté... Ale práve teraz to príde. Na tomto mieste veľa ľudí končí svoju púť do seba. Radšej sa znova nechajú zapadnúť snehom. Kto však pokračuje ďalej, nájde po rozbití ľadovej ochrany blato, bahno, dno, pôvod. Stačí len trochu pozametať a nechať sa očistiť slnkom a vetrom...

Žijeme vo svete plnom pretvárky a nudy (okrem iných vecí). A tak nečudo, že aj za lásku sa skrýva veľa iných vecí. A človek podľahne ľahko sebaklamu, ilúzii lásky. Začne odhŕňať, odpratávať sneh jeho všednosti, obal zamilovanosti. A tu príde skúška ľadom. Tvrdosť života, prekážky, protivenstvá. Zdolá to? Presekne a rozbije ľad, prekoná skúšky a protivenstvá? Tu sa začína pravá láska. Ochota prelomiť ľad. Veľmi málo, alebo veľmi veľa ľudí prejde ľadom? Určite veľa, len potrebujú väčší odmäk. Z druhej strany. Od druhej osoby. Od druhých ľudí. Zvonku musíme cítiť teplo slnka lásky. Od Neho, od ľudí, od partnera.
Bahno sa upratuje ľahšie (len netreba krčiť nosom). A je nemožné sa ho zbaviť bez slnka a vetra. Je nemožné človeka vyčistiť jemu samotnému. Nemôže to spraviť bez slnka a vetra.

A čo ja? Kde som ja? Našiel som už vôbec ten zasnežený chodník? Aha, tu je. Ale čo je to za chodník? Kam vedie? Ktorým smerom sa mám dať? Ale veď nemôžem ísť po takom zasneženom? Trochu to odhádžem, aby sa mi ľahšie išlo. Ako ľahko to zvrchu ide. Slniečko prihrieva, nemrzne, nuž i sneh popustil. Obal je mäkký. Ako krásne mi to ide. Som nadšený rýchlym pokrokom. Budem odkrývať ďalej ten chodník, ba pomôžem aj druhým odhŕňať. Čo, celému svetu pomôžem odpratať ten sneh. To je super, veď to ide samé...
No ale toto... To je zrada. Veď to nejde. To je ľadisko, takto naštartovaného ma zabrzdiť. Ja to kašlem, veď to fakticky nejde. Veď to, samému mi to vôbec nejde. Pomóc.
Čo už mám hodiť lopatu do snehu? Mám s tým prestať? Slnko, aspoň ty mi pomôž, alebo ...