pondelok, 27. augusta 2007

Matka všetkých čností (O múdrosti)

Najviac zo všetkého na svete chcem byť múdry. Múdrosť je to, po čom najviac túžim. Neprišiel som na to sám. Odkukal som to od kráľa Šalamúna. A zamiloval som sa. Tá láska trvá celý môj vedomý život. Po čom to vlastne túžim? Za čo to vlastne prosím?
Ľudia milujúci múdrosť, milovníci múdrosti od nepamäti pátrajú po arché – počiatku, pôvode.

A čo na to vraví moja obľúbená wikipédia?

Podľa wikipédie „je múdrosť maximálna dokonalosť vo vedení svojho života ako výsledok pochopenia zmyslu života a poznania prostriedkov k tomu, ako dosiahnuť zmysel života. Človeka, ktorý vynikal múdrosťou v staroveku považovali za mudrca, človeka, ktorý miloval múdrosť alebo túžil po nej, za filozofa. Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní.

Múdrosť je vedenie o bytostnom, o posledných dôvodoch a cieľoch súcna, pozorovanie a posudzovanie všetkého časného vo svetle večnosti (sub specie aeternitatis), vedenie, ktoré svoju plodnosť preukazuje tým, že všetkým veciam vesmírneho poriadku vykazuje prináležiace miesto. Pre múdrosť nie je podstatná vedecká forma, ale zhoda myslenia a konania.“

Krásna definícia. Milujem ju rovnako ako múdrosť.

Múdrosť je vedenie, je to schopnosť zhodne myslieť a konať. Múdrosť sa zakladá na rozlišovaní. Rozlišovaní dobrého od zlého. Podľa čoho to poznáme? Podľa čoho rozoznáme dobré od zlého? Podľa múdrosti.
Veď konečným cieľom, o ktorý ľudia usilujú kvôli nemu samému je dobro. Aristoteles ďalej hovorí, že najvyšším individuálnym dobrom človeka je dosiahnuť blaženosť – eudaimonia. Teda nie rozkoš, bohatstvo, ale blaženosť vznikajúcu z mravného, cnostného, dobrého a teda múdreho jednania.

Kde pramení múdrosť? Židia hovoria, že všetka múdrosť je od Pána a že je to bázeň pred Pánom. Konfucius hovorí, že k múdrosti sú tri cesty (pramene), premýšľanie, napodobovanie a skúsenosť. Adair od neho asi odpisoval, keď definoval múdrosť ako kombináciu skúsenosti, inteligencie a ľudských kvalít (best practises). Lao-c' hovorí, že poznať druhých je múdrosť, ale poznať seba je najväčšia múdrosť.

Ja myslím, že múdrosť je dar. O múdrosť treba prosiť, múdrosť treba hľadať, múdrosť treba milovať a múdrosť treba rozdávať. Nie chytráctvom, ale dobrou radou a pomocou v pravý čas. Byť v pravý čas na pravom mieste. Poznať tie pravé odpovede v pravý čas. Vedieť si vybrať to, čo je pre mňa v danej chvíli to najdôležitejšie. Vedieť si určiť priority. Čo mám urobiť teraz, čo potom, aby to bolo správne, aby to dávalo zmysel, aby mi to prinieslo blaženosť a večné šťastie.

Kto by nepoznal Sokratove: „Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti.“, alebo Twainove: „Nemôžeme dosiahnuť múdru starobu – chodiac na ceste iného človeka.“

Je možné dosiahnuť múdrosť? Slovenské príslovie hovorí, že človek nikdy nie je dosť múdry. Ale predsa dá sa poznať, či som konal múdro. Po ovocí. Po ovocí svojho konania. Stačí sa trochu obzrieť do minulosti a pozrieť sa na to ovocie. A podľa toho korigovať svoje konanie a tak, v konečnom dôsledku, dosiahnuť najvyššie dobro.

S rastom múdrosti ubúdajú slová (arabské príslovie) ...

utorok, 14. augusta 2007

Pravidlo srdca, pravidlo slobody.

Kto by nepoznal zlaté pravidlo – robte iným to, čo chcete, aby druhý robili vám. Krásne pravidlo. Vychádza z vnútra človeka. Navádza ľudí konať dobre druhým ľuďom, nakoľko predpokladá, že človek chce aby aj jemu konali dobro. V biblie sa píše podobne: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7,12).
Inými slovami, zlaté pravidlo predpokladá, že čo je dobre pre mňa, je dobré aj pre teba a tak ti to môžem robiť. V obecnej rovine to snáď i platí, ale keď by sme zašli do dôsledkov tak by sme mohli naraziť na veľmi konkrétne problémy. Napríklad, keď majiteľ spoločnosti vo svojej vízii vidí konzultantov ako v rovnošate - páni, klasický oblek a dámy kostým. Teda chce sám chodiť v obleku a teda myslí, že aj všetci ostatní chcú. Ale nemusí to zodpovedať ani potrebám, ani zameraniu spoločnosti a už vobec chceniu zamestnacov.

Trošku pozmenené a snáď i lepšie je platinové pravidlo, poznáte? Robte iným to, čo chcú, aby ste im robili. Je to malá obmena, ktorá predpokladá, že každý človek je iný. A každému človeku je dobré niečo iné a predpokladá sa, že každý človek vie sám, čo je preňho najlepšie, čo je preň dobro. Aj tu može byť kameň úrazu. Napríklad zamestnávateľ si myslí, že si udrží zamestnancov zvyšovaním platu (ináč po nich môže šliapať). Ale plat môže zvyšovať len do určitej miery. A keď je na svojom maxime, zamestnaci odchádzajú. Nepochopil.

Od druhých vyžaduje platinové pravidlo dosť vysokú hladinu EQ, umenie sa vcítiť a vnímať potreby druhých. O nás samých to vyžaduje, aby sme poznali, čo je pre nás dobro, čo je pre nás správne a vedeli to dať druhým najavo.

Obe pravidlá predpokladajú poznanie dobra, poznanie toho čo je správne. Či už v práci, alebo doma. Obe pravidla predpokladajú akciu (konaj) a to akciu dobra. Akciu, ktorá nebude ubližovať, akciu ktorá je práve tá správna, ktorá hovorí ako žiť. Odkiaľ má však jeden vedieť čo je správne a dobré pre neho a čo je ešte ťažšie, čo je správne a dobré pre druhého.

Poznám iné pravidlo, pravidlo lásky, pravidlo slobody. Hovorí, najprv maj lásku vo svojom srdci a potom rob čo chceš. Platí to v živote – v práci i doma. Vnímať druhého, jeho zmyslami a cítiť jeho potreby a skryté túžby. Dávať sa druhým.


Ako píše Chalíl Džibrán vo svojom diele Prorok:
„Láska dáva len seba a berie, len zo seba.
Láska nevlastní,
ani nechce byť majetkom iného,
láske stačí láska sama.“

A ako poznáme čo je správne a dobré pre nás a druhých? Ďalej Džibrán píše:
„A nenamýšlajte si, že možete usmerňovať tok lásky, lebo láska,
ak vás uzná za hodných, sama vám určí smer.“

štvrtok, 9. augusta 2007

IV. cenová, alebo vrana k vrane sadá

Iste si veľa ľudí dokáže predstaviť klasickú krčmu, kde sa dym dá krájať, hučí ventilátor, je tam výčapný pult s radom pivo chcejúcich chlapov (väčšinou), je tam veľa „štamgastov“, kriku opitých, vládne familiárna atmosféra a cudzinci sa dočkajú prinajmenšom zlého pohľadu. Sú to chlapi (väčšinou), ktorých priťahuje IV. cenová. Išli by do takej krčmy aj keby mali možnosť výberu z iných „cenových“, pretože sa tam cítia dobre.
Na druhej strane existujú aj iné cenové skupiny. A iné cenové skupiny majú iné ceny, iné prostredie, vytvárajú inú atmosféru a tá priťahuje iných hostí. Funguje tu príslovie „Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá“.
Dá sa povedať, že tento „cenový“ efekt funguje aj na spoločnostiach so zamestnancami?
Podľa môjho názoru a pozorovania je to viac než jasne viditeľné. Malé firmy s nízkym (alebo žiadnym) rozpočtom nemôžu pritiahnuť človeka túžiaceho po kariére riaditeľa vo veľkej spoločnosti. Ani ako absolventa. Naopak veľká firma nepritiahne človeka túžiaceho po voľnosti v rozhodovaní, nakoľko má striktné formálne (niekedy byrokratické) pravidlá

Existuje viac kritérií, podľa ktorých je možné vypracovať charakteristiku spoločností (možno ju aj upraviť smerom k trhu) a tak sa sústrediť na tie „pravé vrany“, ktoré chceme ku nám pritiahnuť.
Napr. tabuľkové mzdy. Kopírujú štandardy daného regiónu, daného mesta? Alebo vládne tam otvorené, priateľské prostredie, alebo direktívne procesné prostredie? Je vo firme chaos, alebo pevná, zrozumiteľná a pre všetkých prijateľná línia?
Ako píše Tomáš Hajzler vo svojom blogu (http://blog.peoplecomm.cz/clanek/proc-to-delate- ) v článku „Proč to děláte?“. „ Průměrní manažeři přitahují průměrné lidi a ti, kteří pracují, aby vydělali peníze přitáhnou ty, kterým jde především o peníze.“

Ako je možné definovať to, čo robí krčmu krčmou, firmu firmou? Ako je možné definovať ľudí, ktorý sa vzájomne priťahujú, vysielajú na tej istej vlne, rozumejú si často bez slov? Ako to definovať a potom zaviesť do praxe a teda pritiahnuť tie „rovné vrany“ k sebe do firmy? Viete si predstaviť potom ten výkon, to nasadenie, to zacielenie. A radosť nielen z práce, nielen z dorazenia do cieľa, ale aj zo života, z prekonávania prekážok, získavania priateľov.

Aby potom človek na konci života povedal: bolo to super, dal by som si to ešte raz.“