pondelok, 10. septembra 2007

Za trnkovým keřem (Ako s pravdou von)

Kto by nepoznal film "Za trnkovým keřem": „Poslední část volné trilogie ze šumavských lesů, uzavírající příhody hajného Straky a jeho vnuka Vény, hrdinů předchozích dvou dílů nazvaných Pod Jezevčí skálou a Na pytlácké stezce. I tentokrát přijíždí Véna k dědovi do krásných šumavských vrchů, aby tu prožil další nezapomenutelné prázdniny. Jeho naivně okouzlený pohled na přírodu už díky věku a dědovi, který jej učí porozumět životu a zákonům přírody, vystřídal chápavější pohled, kdy chlapec pochopil, že přírodu je třeba chránit a taky se o to svým dětským způsobem pokouší, což je příčinou řady komických situací, které však hajnému Strakovi na starostech spíš přidají, než naopak.“

Pri poslednom diele trilógie, ktorú nedávno dávali v televízii som sa konečne dozvedel (aspoň myslím) prečo sa film volá „Za trnkovým keřem". Na konci filmu bolo povedané, že keď si chceli otec (hajný Straka) so synom (Ing. Straka) povedať pravdu, šli „za trnkový keř“ a boli k sebe úprimní. Už si ten dialóg presne nepamätám, (ale požičiam si DVD a potom to odcitujem presne, alebo to dopíše za mňa nejaký komentár), ale pamätám si pocit, ktorý vo mne ten dialóg vyvolal.
Prvá reakcia: „.. to museli ísť vždy za trnkový keř?“
Následná myšlienka: „ ... to si potom väčšinou klamali, lebo nie vždy mali čas ísť za trnkový keř. Na to si museli nájsť čas.“ Aspoň vidíte, aký som.:-)

A po dvoch mesiacoch to rozumiem : „ Úprimnosť býva niekedy trpká. Pokiaľ si pamätám zážitok z detstva u starých rodičov sú aj trnky trpké. A pichajú.“

Trpké sú, keď sú nezrelé. Ale keď dozrejú, sú sladké. Sladké ako slivky. Môže to byť tak aj s úprimnosťou? Musí dozrieť, aby sa dal prijať? Môže to byť tak aj s pravdou? Čo je to vôbec pravda?

Pravda je zhoda medzi poznaním a vecou (Aristoteles). „Pravdivé je říci o něčem, co je, že to je, a o něčem, co není, že to není.“ Aristotelés „Pravda je shoda skutečnosti s poznáním. (Veritas est adaequatio rei et intellectus.)“ Tomáš Akvinský (Zdroj http://cs.wikipedia.org/wiki/Pravda). Pravda sa skrýva pod povrchom javov a treba ju intelektuálne odkrývať. (Zdroj wiki - tamtiež)Celkom s tým súhlasím. Ale už v tomto momente sa píše, že pravda závisí od poznania. Takže je subjektívna. (Toľko k pravde v tomto článku. Pravde ako takej, ak vôbec, venujem niektorý

Pointa článku (pre komentátorov:-)) je ako povedať subjektívnu pravdu keď nemáme po ruke trnkový ker. Ako ju povedať, keď je trpká. Je vtedy ešte nedozretá. Nechať ju dozrieť, alebo použiť „za trpka“? A čo ak vyhnije skorej než dozreje?

Keď ideme s pravdou von, už posudzujeme, hodnotíme, teda kritizujeme. Posudzujeme zhodu medzi poznaním a vecou.

Posudzovanie, hodnotenie, úprimnosť, kritika – aká to nevďačná úloha manažéra, lídra. Je to vôbec nutné? A ako na to ako s pravdou von. Ako kritizovať, aby mi poďakovali? (Veľmi sa teším na jesenné školenie od Peoplecommu, kde sa isto dozviem „Ako kritizovať, aby mi poďakovali“)

Ale zatiaľ hodnotím, posudzujem, kritizujem. Keďže som oddaný pravde (podľa svojho poznania), snažím sa konať v zhode s mojím poznaním a snažím sa, aby aj kolegovia okolo konali v zhode s mojím poznaním (samozrejme v relevantných témach – ako napr. smerovanie spoločnosti, vzťah k zákazníkom, teamový duch, atď.) Proste v najlepšom presvedčení pôsobím (manipulujem?) na kolegov a to či už formálne pri spoločnom hodnotení, hodnotiacich rozhovoroch, alebo neformálne v kancelárii, na chodbe, pri obede. Úprimne a spravodlivo (niekedy trpko). Mám na to právo? Alebo naopak, je to moja povinnosť? Alebo inak, je to moja potreba?

Ale nemusím chodiť ani ku kolegom, veď mám doma malé deti. A robím to isté. Mám? Ak áno ako to mám robiť tak, aby som im nechal priestor na svoj názor, aby som nimi nemanipuloval, ale aby som im jasne a zrozumiteľne vyjadril svoj postoj a umožnil im vlastnú slobodu? Aby som sa nedržal svojho absolútneho názoru, ale aby som neupadol do bezbrehého relativizmu?

V práci (naspäť od detí:-)) som si zobral príklad zo školenia (už im nemôžem robiť takú reklamu, lebo spyšnejú) a snažím sa nastaviť procesy. Procesy namiesto ľubovôle vedúceho a snažím sa posudzovať veci (pravdu) voči nastaveným, odsúhlaseným a všeobecne prijatým procesom (niekedy úlohám), ktorým podlieham aj ja (takže aj kolegovia môžu posudzovať moju zhodu so skutočnosťou) a potom hodnotím na základe takejto (odsúhlasenej) zhody.

Určiť cieľ a procesmi vytýčiť teritórium, aby každý vedel čo a ako. Aby každý mal najskôr poznanie, pravidlá a až potom posudzovanie, hodnotenie.

Snažím sa. Niekedy sa potknem, ale znovu vstanem, ospravedlním sa za chybu a idem ďalej. Pokračujem v tej istej snahe.

Ale ako s pravdou von – umenie kritizovať, umenie trnkového kríku. Ako?

Keď sa snažím hovoriť pravdu kolegom, najme pre nich nepríjemnú, tak sa snažím obuť mokasíny objektu mojej úprimnosti. „Tak a tak by som to pravdepodobne riešil ja na tvojom mieste.“ Alebo: „Tak som to riešil ja, keď som bol na tvojom mieste. Myslíš, že je to správne podľa teba. A je to pre teba prijateľné, si schopný tak na budúce konať?“, atď.

Podľa môjho názoru, manažér musí podstupovať opakovane trnkový ker a naučiť sa umeniu trnkového kríku. (Musí by mi jeden kamarát hneď preškrtol, ale chcem podčiarknuť naliehavosť umenia trnkového kríku.) Mojej predstave ideálneho manažéra záleží na osobnom raste (bez manipulácie) svojich kolegov. A preto je dôležité umenie trnkového kríka.

Trnky dozrejú a sú sladké, ale tŕne im neodpadnú.

P.S. Kto by tu chcel proti protestovať proti chuti trniek, pokojne môže, ale tejto alegórie sa nevzdám vzdať:-). Ináč sa teším na komentáre, názory a pomoc v mojom raste. Skúste si na mne umenie trnkového kríku – poďakujem.

Odpratávanie snehu – 2.1.1995

Bol raz jeden krásny čistý chodník. Bolo to neskoro na jeseň, keď už na stromoch nebolo lístia , vietor už vysušil blato i chodníky vyčistil.

Na tento chodník začal pomaly padať sneh. Sneh krásny, čistý a biely. Padal dlho a husto, takže za chvíľu sa chodník stratil a splynul s okolitou krajinou do jednej bielej pokrývky.
Snehu napadlo veľmi veľa. Ale potom po dlhej snehovej búrke, ktorá trvala niekoľko dní, vyšlo slnko a sneh sa začal topiť. V noci opäť stuhol a cez deň sa opäť trošku topil.

Keďže ten chodník bol na našom dvore, musel som ten sneh začať odpratávať, lebo som chcel mať chodník znovu čistý a suchý. Odpratal som sneh a pod snehom bol ľad. Tak som musel vziať krompáč a ten ľad prácne rozbiť. A pod snehom bolo blato so zhnitými listami. Ktovie, ako sa tam vzalo, ale bolo tam. Trochu som to pozametal a ostatné nechal na slniečko a vietor.
Za chvíľu bol chodník suchý a čistý.

Ako som odpratával ten sneh a videl ľad, blato a prácu slnka, prepadávali ma analógie:

Človek žije (alebo len prežíva) a zdá sa mu všetko OK. Veď keď sa narodil bol taký krásny a čistý. Veď na začiatku bol taký krásny. Ale ani nezbadal, ako postupne zapadával snehom stereotypu života, zvykmi (aj zlozvykmi), náruživosťami, zásadami, možno i klamstvami a falošnosťou. Kým trvá mráz, je človek v pohode. Ale potom príde nejaký „odmäk“, náhla udalosť a človek si všimne, že sa nemôže ani pohnúť. Ak má dosť vôle a rozumu, tak si odhádže ten sneh, ten obal zlých návykov a ľahostajných vecí. Možno mu bude niekto musieť poradiť, aby si ten sneh odhádzal a možno mu dobrý priateľ ten sneh aj pomôže odpratať, otvoriť oči. Veď človek je zvonku taký krásny biely, ľudia ho majú radi, sám by na to asi neprišiel. Ale v tom narazí na ľad – na zatvrdenosť srdca. Keď človek odhádzal sneh na ceste do svojho vnútra, myslel si, že už má vyhraté... Ale práve teraz to príde. Na tomto mieste veľa ľudí končí svoju púť do seba. Radšej sa znova nechajú zapadnúť snehom. Kto však pokračuje ďalej, nájde po rozbití ľadovej ochrany blato, bahno, dno, pôvod. Stačí len trochu pozametať a nechať sa očistiť slnkom a vetrom...

Žijeme vo svete plnom pretvárky a nudy (okrem iných vecí). A tak nečudo, že aj za lásku sa skrýva veľa iných vecí. A človek podľahne ľahko sebaklamu, ilúzii lásky. Začne odhŕňať, odpratávať sneh jeho všednosti, obal zamilovanosti. A tu príde skúška ľadom. Tvrdosť života, prekážky, protivenstvá. Zdolá to? Presekne a rozbije ľad, prekoná skúšky a protivenstvá? Tu sa začína pravá láska. Ochota prelomiť ľad. Veľmi málo, alebo veľmi veľa ľudí prejde ľadom? Určite veľa, len potrebujú väčší odmäk. Z druhej strany. Od druhej osoby. Od druhých ľudí. Zvonku musíme cítiť teplo slnka lásky. Od Neho, od ľudí, od partnera.
Bahno sa upratuje ľahšie (len netreba krčiť nosom). A je nemožné sa ho zbaviť bez slnka a vetra. Je nemožné človeka vyčistiť jemu samotnému. Nemôže to spraviť bez slnka a vetra.

A čo ja? Kde som ja? Našiel som už vôbec ten zasnežený chodník? Aha, tu je. Ale čo je to za chodník? Kam vedie? Ktorým smerom sa mám dať? Ale veď nemôžem ísť po takom zasneženom? Trochu to odhádžem, aby sa mi ľahšie išlo. Ako ľahko to zvrchu ide. Slniečko prihrieva, nemrzne, nuž i sneh popustil. Obal je mäkký. Ako krásne mi to ide. Som nadšený rýchlym pokrokom. Budem odkrývať ďalej ten chodník, ba pomôžem aj druhým odhŕňať. Čo, celému svetu pomôžem odpratať ten sneh. To je super, veď to ide samé...
No ale toto... To je zrada. Veď to nejde. To je ľadisko, takto naštartovaného ma zabrzdiť. Ja to kašlem, veď to fakticky nejde. Veď to, samému mi to vôbec nejde. Pomóc.
Čo už mám hodiť lopatu do snehu? Mám s tým prestať? Slnko, aspoň ty mi pomôž, alebo ...

pondelok, 3. septembra 2007

Aký som? (Bol?) – 8.1.1994

I pýtali sa proroka: „Povedz nám niečo o ľuďoch.“ A o odvetil: „ Hovorím Vám zmes mojich myšlienok, ktoré cítim, keď sa na Vás pozerám.“ ...

Hovoríte o odvahe a naozaj ste odvážni a to poriadne odvážni. Pozrite sa na malého Simbu z rozprávky Leví kráľ. I on bol odvážny. Scar mu povedal, že za hory (kam mu otec zakázal ísť) môžu ísť iba najodvážnejší. A on sa nechal vyprovokovať. A ako to dopadlo? Čo robí dnes odvaha s mladými ľuďmi? Odvážny je ten, kto viac vypije, kto si viac užije, kto sa nebojí prekročiť zákon, ... A Simbov otec Mufasa hovorí, že on je odvážny iba keď musí. Neničí hyeny, iba keď obraňuje spravodlivosť, nezabíja brata Scara – hoci ho to nakoniec stálo život

Hovoríte o demokracii. Je to krásna myšlienka. Ale chýbajú Vám hranice tolerancie . Keď bude hlúposť vo väčšine, tak sa presadí. Myslíte si, že keď si väčšina niečo myslí, má pravdu. Omyl. Myslíte si, že keď Vám dajú páni najesť a vyspať, nech si vládnu ako chcú. Omyl. Zriekate sa zodpovednosti. Nahovárate si, že demokracia je vo vašom štáte. Čo z toho, keď nie je vo Vašich srdciach. Hľadáte stále vinníkov, ale nenašli ste nikoho, komu môžete veriť. Hráte sa na slobodných a možno radšej by ste otrokmi boli. Stále pracujete ako mravce a neviete, aký to všetko má zmysel. Myslíte si, že niečím vládnete a pritom niečo vládne vám. Chcete si vládnuť sami a neviete prijať zodpovednosť.

Hovoríte o ťažkom živote. Je to jedna z najväčších právd. Ale neprijímate túto skutočnosť a stále vás to znepokojuje. Život je séria problémov. Chcete ich riešiť, alebo nad nimi nariekať? Chcete naučiť svoje deti, aby ich riešili, alebo ich ponecháte, aby nad nimi nariekali? Veď väčšina z vás vôbec nechápe, aký je život ťažký. Nariekate, aké obrovské sú vaše problémy a starosti, ako keby bol život obvykle ľahký, alebo ako keby sa automaticky predpokladalo, že takým má byť. Chcete zvládnuť problémy, ale chýba vám ukáznenosť. Ukáznenosť a jej štyri nástroje: odklad uspokojenia, prijatie zodpovednosti, oddanosť pravde a vyrovnávanie extrémov.

Chcete byť slobodní, ale nechcete prijať zodpovednosť. Ani len zodpovednosť za zvolenie svojich zástupcov. Len nadávate, že si s vami robia, čo chcú a vôbec sa nepričiníte o to, aby ste to zmenili.

Len hlúpy zlíže z torty najprv polevu a potom sa pustí do suchého stredu. Nevyčkáte a neurobíte najprv nepríjemné, ale hneď sa chcete mať dobre.

A pamätajte, aj keby ste boli skutočne ukáznení a nemali by ste lásku, boli by ste ako dobre naladená, vyleštená a krásna harfa, ktorá nevydáva melódiu. A či vari hudobník príde a oháňa sa harfou po poslucháčoch, alebo radšej rozozvučí jej struny?

Lebo Láska je nakoniec to jediné, na čom záleží.