pondelok 10. septembra 2007

Odpratávanie snehu – 2.1.1995

Bol raz jeden krásny čistý chodník. Bolo to neskoro na jeseň, keď už na stromoch nebolo lístia , vietor už vysušil blato i chodníky vyčistil.

Na tento chodník začal pomaly padať sneh. Sneh krásny, čistý a biely. Padal dlho a husto, takže za chvíľu sa chodník stratil a splynul s okolitou krajinou do jednej bielej pokrývky.
Snehu napadlo veľmi veľa. Ale potom po dlhej snehovej búrke, ktorá trvala niekoľko dní, vyšlo slnko a sneh sa začal topiť. V noci opäť stuhol a cez deň sa opäť trošku topil.

Keďže ten chodník bol na našom dvore, musel som ten sneh začať odpratávať, lebo som chcel mať chodník znovu čistý a suchý. Odpratal som sneh a pod snehom bol ľad. Tak som musel vziať krompáč a ten ľad prácne rozbiť. A pod snehom bolo blato so zhnitými listami. Ktovie, ako sa tam vzalo, ale bolo tam. Trochu som to pozametal a ostatné nechal na slniečko a vietor.
Za chvíľu bol chodník suchý a čistý.

Ako som odpratával ten sneh a videl ľad, blato a prácu slnka, prepadávali ma analógie:

Človek žije (alebo len prežíva) a zdá sa mu všetko OK. Veď keď sa narodil bol taký krásny a čistý. Veď na začiatku bol taký krásny. Ale ani nezbadal, ako postupne zapadával snehom stereotypu života, zvykmi (aj zlozvykmi), náruživosťami, zásadami, možno i klamstvami a falošnosťou. Kým trvá mráz, je človek v pohode. Ale potom príde nejaký „odmäk“, náhla udalosť a človek si všimne, že sa nemôže ani pohnúť. Ak má dosť vôle a rozumu, tak si odhádže ten sneh, ten obal zlých návykov a ľahostajných vecí. Možno mu bude niekto musieť poradiť, aby si ten sneh odhádzal a možno mu dobrý priateľ ten sneh aj pomôže odpratať, otvoriť oči. Veď človek je zvonku taký krásny biely, ľudia ho majú radi, sám by na to asi neprišiel. Ale v tom narazí na ľad – na zatvrdenosť srdca. Keď človek odhádzal sneh na ceste do svojho vnútra, myslel si, že už má vyhraté... Ale práve teraz to príde. Na tomto mieste veľa ľudí končí svoju púť do seba. Radšej sa znova nechajú zapadnúť snehom. Kto však pokračuje ďalej, nájde po rozbití ľadovej ochrany blato, bahno, dno, pôvod. Stačí len trochu pozametať a nechať sa očistiť slnkom a vetrom...

Žijeme vo svete plnom pretvárky a nudy (okrem iných vecí). A tak nečudo, že aj za lásku sa skrýva veľa iných vecí. A človek podľahne ľahko sebaklamu, ilúzii lásky. Začne odhŕňať, odpratávať sneh jeho všednosti, obal zamilovanosti. A tu príde skúška ľadom. Tvrdosť života, prekážky, protivenstvá. Zdolá to? Presekne a rozbije ľad, prekoná skúšky a protivenstvá? Tu sa začína pravá láska. Ochota prelomiť ľad. Veľmi málo, alebo veľmi veľa ľudí prejde ľadom? Určite veľa, len potrebujú väčší odmäk. Z druhej strany. Od druhej osoby. Od druhých ľudí. Zvonku musíme cítiť teplo slnka lásky. Od Neho, od ľudí, od partnera.
Bahno sa upratuje ľahšie (len netreba krčiť nosom). A je nemožné sa ho zbaviť bez slnka a vetra. Je nemožné človeka vyčistiť jemu samotnému. Nemôže to spraviť bez slnka a vetra.

A čo ja? Kde som ja? Našiel som už vôbec ten zasnežený chodník? Aha, tu je. Ale čo je to za chodník? Kam vedie? Ktorým smerom sa mám dať? Ale veď nemôžem ísť po takom zasneženom? Trochu to odhádžem, aby sa mi ľahšie išlo. Ako ľahko to zvrchu ide. Slniečko prihrieva, nemrzne, nuž i sneh popustil. Obal je mäkký. Ako krásne mi to ide. Som nadšený rýchlym pokrokom. Budem odkrývať ďalej ten chodník, ba pomôžem aj druhým odhŕňať. Čo, celému svetu pomôžem odpratať ten sneh. To je super, veď to ide samé...
No ale toto... To je zrada. Veď to nejde. To je ľadisko, takto naštartovaného ma zabrzdiť. Ja to kašlem, veď to fakticky nejde. Veď to, samému mi to vôbec nejde. Pomóc.
Čo už mám hodiť lopatu do snehu? Mám s tým prestať? Slnko, aspoň ty mi pomôž, alebo ...

2 komentáre:

Anonymný povedal(a)...

Krásny článok. V dennom stereotype sa ľahko zabúda ... Stále prepadám do myšlienok o ľuďoch, vzťahoch ... A na to podstatné zabudnem. Zostať v kľude a obrátiť sa tam, odkiaľ svieti Slnko. A nechať to "tam" len tak posobiť. Prehrievať moju dušu. A s tou prehriatou dušou sa potom kĺudne postaviť pred ľudí, vzťahy, problémy ....

Zoltán Moravec povedal(a)...

Ďakujem za krásny komentár. Veľmi ma teší, keď si aj niekto iný vie predstaviť ako na chvíľu zastaviť a obrátiť sa k slnku. Ešte dnes si živo pamatám, čo vtedy slnko urobilo s ľadom a snehom a blatom. A urobí to aj s človekom, akurát musí chvíľu postáť ...